Vchádzame do historickej budovy pražského Anenského kláštora. Vrátnik nás prevedie okolo baletnej sály, zrekonštruovanými chodbami s odhalenými freskami, až do kancelárie nových umeleckých šéfov Činohry Národního divadla. Od vlaňajška sú nimi členovia dua Skutr.
V miestnosti, z ktorej vidieť strechu neďalekej ikonickej historickej budovy divadla, nás energicky víta martinský rodák Martin Kukučka.
Na stáročných stenách tu visia moderné obrazy od Martina Kukučku a jeho brata. Vlastne je to dobrá symbolika pre spojenie starého a nového, konzervatívneho a alternatívneho – teda toho, čo chcú šéfovia činohry dosiahnuť aj na najprestížnejšej divadelnej scéne.
Dvadsať rokov v tandeme
S Lukášom Trpišovským tvoríte režisérske duo Skutr už vyše dvadsať rokov. Vždy ste spolu, či poskytujete rozhovory, alebo tvoríte. Zrejme ste teraz v trochu nezvyčajnej situácii, keď sedíte pred naším diktafónom sám.
Áno, rozprávate sa iba s polovicou diela, ktoré vzniklo. Aj polovicou jeho úspechu, lebo ten si nemôžem pripisovať sám. Ja navyše vždy hovorím my, lebo s Lukášom pracujeme v tandeme, moja profesionálna časť života je vo dvojici.
Ako uvažuje dvojica umelcov, keď dostane ponuku na jednu manažérsku pozíciu v Národním divadle? Keď má vymeniť kreatívnu slobodu za funkciu s veľkou zodpovednosťou?
Myslím si, že sme mali pekne rozbehnutú režisérsku kariéru, dostávali sme zaujímavé ponuky aj zo zahraničia, plánovali projekty tri roky dopredu. A zrazu sa ozvali z Národního… No, zarazilo nás to. A celkom dosť. Vyžiadali sme si čas, že sa najskôr potrebujeme porozprávať s niekoľkými ľuďmi, ktorých si vážime, lebo povedať na takú ponuku nie…
Martin Kukučka s S Lukášom Trpišovským tvoria úspešné režisérske duo Skutr už vyše dvadsať rokov. Foto: Pavel Hejně
Mnohí nás odhovárali…
Národní divadlo sa zrejme neodmieta. Bol na váhanie čas?
Keď sa odmietne, človek musí mať pádny dôvod. S funkciou je navyše spojená aj mediálna pozornosť, aj pozornosť divadelného sveta, ale po tých stretnutiach sme si uvedomili, že nás to čoraz viac zaujíma. Umelec by na seba mal vedieť zobrať aj risk.
Stále sa však nachádzame v etape učenia sa. Je však skvelé, koľko nových vecí som za ostatný rok objavil.
Dopovedzte nám – keď ste sa radili s tými ľuďmi, čo vám hovorili?
V drvivej väčšine nás skôr odhovárali – je to náročné, musíte vedieť odhadnúť, aj čo vás čaká za rohom… Medzi výnimky patril náš profesor dramaturgie Miloslav Klíma z DAMU. Ten prišiel s konkrétnymi úlohami, ktoré ak vyriešime, tak do toho môžeme ísť.
Čo vám napísal na ten zoznam?
Bol veľmi praktický. Týkal sa konkrétnej predstavy o dramaturgii, smerovaní, uvažovaní do zahraničia. Navyše s Lukášom nepochádzame z prostredia klasickej činohry, vyštudovali sme alternatívne a bábkové divadlo. Máme široký rozptyl od opery cez nový cirkus, pohybové divadlo až po činohru. Bolo dôležité ujasniť si, čo pre nás znamená činohra a ako ju chceme komunikovať von.
Čo sa naučil na novom poste
Vráťme sa ešte na chvíľu do roku 2021, keď prišla tá ponuka na šéfovanie činohry. Bola vaša prvá reakcia iná než Lukášova?
Bola, spočiatku som ani nepredpokladal, že by to Lukáša zaujímalo. Som temperamentný človek, ktorý má rád výzvy, a Lukáš zase vie racionálne posúdiť, čo je reálne a čo nie je, kedy do projektu nemáme vstupovať.
Pamätám si, že som práve cestoval z chalupy, kde sa mi vtedy, mimochodom, premnožili myši a ja som ich celý víkend kántril. No a na tej ceste sme si s Lukášom telefonovali a nachádzali mnoho dôvodov, čo nás na tej práci zaujíma. Prekvapila ma tiež jeho úvaha, že je to krok, ktorý by sme mali spraviť.
Martinský rodák Marek Kukučka, divadelný režisér a spoluzakladateľ dua Skutr. Foto: Ondřej Pýcha
„Nechceme robiť len divadlo, do ktorého si ľudia prídu oddýchnuť v krásnych priestoroch a nebudú premýšľať.“ Foto: Ondřej Pýcha
Prepáčte odbočku – kde máte chalupu? Na Slovensku?
V Nízkych Tatrách. Z Prahy to nie je blízko, takže tam chodím, ako mi povinnosti dovolia, ale je to pre mňa zásadné miesto, kde si dokážem najlepšie oddýchnuť.
Spomenuli ste, že za ostatný rok ste sa veľa naučili. Čo napríklad?
Najväčšie obavy sme mali z finančnej zodpovednosti, s tým sme doteraz nepracovali. Pre mňa bolo navyše vždy ťažké dojednávať honoráre za našu prácu. Tá predstava, že človek presne nevie, aké dielo vznikne a už zaň pýta peniaze, je veľmi zložitá. Ale zistil som, že uvažovanie o financiách v rámci celej tej mašinérie ma fascinuje.
Po druhé som sa naučil nebrať veci osobne. V réžii do vecí priamo zasahujete, tu, naopak, vytvárate najlepšie možné podmienky pre tvorivú slobodu iných. A musíte im dať plnú dôveru bez ohľadu na to, či spracovanie diela celkom súznie s vašimi predstavami, že majú povedzme inú estetiku. Musíte si držať odstup a veriť, že ste dôveru vložili do správnych ľudí.
Obrovský organizmus
Je pri týchto nových úlohách výhodou, že ste na riaditeľskej stoličke dvaja?
Vôbec si nedokážem predstaviť, ako takú funkciu zvláda jeden človek. Riadime obrovský organizmus, ktorý zahŕňa štyri veľké divadlá (okrem „Zlatej kapličky“ je to Stavovské divadlo, Nová scéna a Štátna opera). V každom pracujú aj technici, osvetľovači, zvukári, ďalší personál… a ich potreby musíte poznať, aby vnímali, že sme jeden tím.
Nechceme robiť len divadlo, do ktorého si ľudia prídu oddýchnuť v krásnych priestoroch a nebudú premýšľať. Divadlo má aj podpichnúť, klásť aktuálne otázky, prinášať metafory, zrkadlenie témy a zároveň ponúkať zážitok.
To sú stovky ľudí, nie?
Veď práve, a keď urobíte rozhodnutie, uvediete tie stovky ľudí do pohybu. To sú veci, ktoré si spočiatku vyžadujú extra energiu, učíte sa, ako vlastne ten organizmus funguje. V divadle je zásadné, že ho nespraví človek sám. Ide o súčinnosti viacerých ľudí aj s rôznymi názormi či skúsenosťami, ktoré musíte zharmonizovať.
Súčasťou vedenia Činohry Národního divadla je aj zodpovednosť, aby ste rozvážne pristupovali k tomu, aký typ predstavenia uvediete. Vyšli ste z prostredia autorských alternatívnych projektov, ale tu sa žiadajú aj konvenčné tituly pre väčšinového diváka. Ako pri tom uvažujete?
Historická budova má v sebe zvláštnu energiu, že nech tam urobíte čokoľvek divoké, tak aj ľudia s veľmi otvorenou mysľou cítia, že to tam nepatrí. Musíte mať teda pri tvorbe repertoáru na pamäti, že tie priestory v sebe nesú kus histórie.
Aj Česi, ktorí v živote v „Zlatej kapličke“ neboli, si ju svojím spôsobom privlastňujú. Skrátka, je to hodnota. Neprišli sme však za každú cenu niečo meniť, skôr nadväzovať na to, čo bolo pred nami.
Som temperamentný človek, ktorý má rád výzvy, priznáva Martin Kukučka. Foto: Ondřej Pýcha
Nechceme však robiť len divadlo, do ktorého si ľudia prídu oddýchnuť v krásnych priestoroch a nebudú premýšľať. Divadlo má aj podpichnúť, klásť aktuálne otázky, prinášať metafory, zrkadlenie témy a zároveň ponúkať zážitok.
Iná krajina, iný honorár
S akým balíkom peňazí ročne asi pracujete?
Je to veľmi komplikovaná otázka a nehovorím to preto, že by som ju nechcel zodpovedať. Ide skrátka o zložitejší model, keďže činohra je súčasťou celého Národního divadla, v ktorom sa prepájajú všetky súbory, teda opera aj balet.
Spoločne fungujeme na scénach v štyroch budovách a veľa peňazí z celkového rozpočtu ide na zabezpečenie ich chodu či údržby.
Spýtame sa teda inak: aké bývajú náklady na jedno predstavenie činohry? Napríklad ako teraz, keď pre vás jeden z najslávnejších dramatikov súčasnosti Ivan Vyrypajev píše hru a príde ju do Prahy aj režírovať.
V tomto prípade nastala zmena, že svoju hru u nás nebude režírovať. My sme Ivana oslovili v okamihu, keď sa začala vojna na Ukrajine, a jemu sa otočili nielen pracovné plány, ale celý život. Vzdal sa preto aj ruského občianstva…
A prijal poľské.
Áno. Teraz však považuje za svoju hlavnú úlohu starať sa o umelcov, ktorí utekajú z Ukrajiny, a snaží sa im vytvárať podmienky. Preto nám hru napíše, ale nemôže ju prísť do Prahy režírovať, čo absolútne chápeme.
A k tej ekonomickej stránke… V prípade umelcov sa pri výške ich honoráru pohybujeme na úrovni, na akú sú zvyknutí z krajiny, v ktorej žijú. A to bývajú veľké rozdiely.
Ako veľké?
Konkrétne čiastky nemôžem prezrádzať. Samozrejme, niekedy skúšame hrať aj na to, že sme Praha, je tu krásne divadlo a majú u nás tvorivú slobodu. U Vyrypajeva je napríklad zaujímavé, že má nemeckého agenta a s ním rokujeme, akoby išlo o nemeckého autora.
To znamená, že riešime iné čísla a podmienky než pri českých či slovenských umelcoch. Takže napríklad pri zahraničných autoroch býva vyšší základný honorár, pri domácich je to zase viac o percentách zo zisku z každej reprízy.
Pre určitý obraz – poviete nám, v akých sumách sa teda pohybujete pri výrobe jedného predstavenia?
Tiež vám nepoviem presné číslo, ale ide o jednotky miliónov českých korún.
Bez sponzorov sa umenie nerobí ani v Prahe
Nakoľko musí prvá scéna uvažovať komerčne?
Vlastnými aktivitami si dokážeme zabezpečiť dvadsaťsedem percent ročných nákladov. Je to skvelé a zároveň pre nás životne dôležité. Od roku 2010 totiž české ministerstvo kultúry nenavýšilo prevádzkový rozpočet na Národní divadlo a viete si predstaviť, ako za tie roky narástli všetky náklady.
Preto napríklad zo zisku z predaných vstupeniek môžeme dofinancovávať celkový rozpočet a držať vysokú latku divadla.
Herec Csongor Kassai počas skúšky predstavenia Kytice. Na českej prvej scéne ju uviedli v roku 2019 a odvtedy je zakaždým vypredané. Foto: Pavel Hejně
A zároveň musíte hľadať aj sponzorské spolupráce.
Jasné, partnerov je veľa a každý funguje iným spôsobom. Povedzme Raiffeisenbank dáva výrazný finančný dar, ktorý je viazaný na to, aby vznikali nákladnejšie, nadštandardné projekty.
Pri prezentácii partnerov však potom musíte mať zrejme veľkú citlivosť v končekoch prstov.
Určite. Sponzor napríklad dostane predstavenie, na ktoré môže pozvať svojich klientov. Je to prestíž, keďže Národní divadlo aj podľa prieskumov stále funguje ako lovebrand. Prepojiť sa s ním niečo stojí, ale zároveň má veľkú váhu.
Kto je český Maštalír?
Čo je podľa vás za popularitou inscenácie Kytica v Národním divadle? Toto vaše autorské predstavenie je od roku 2019 beznádejne vypredané, nie?
Našťastie je stále vypredané a to sú tie zázraky, ktoré sa niekedy stanú. Myslím si, že práve Kytica bola impulzom, že sa o nás s Lukášom začalo uvažovať ako o možných umeleckých riaditeľoch. Je to taký paradox, že sme nimi zasiahli aj publikum, ktoré sme predtým ako Skutr možno aj rozčuľovali.
Došlo však k nejakej zvláštnej mágii, ktorú sme cítili už počas skúšania. Kyticu navyše Česi milujú po mnoho generácií a ten Erbenov text v sebe nemá nejakú jasnú predstavu, ako by mal na javisku vyzerať.
Ročne ste predtým robili štyri až päť inscenácií. Môžeme povedať, že Kytica je vaše komerčne najúspešnejšie predstavenie?
Áno. Zoberte si, že v hľadisku je deväťsto miest a každý večer sú vypredané.
Na Slovensku majú vraj v SND prieskum, že ľudí ťahá do divadla napríklad herec Maštalír. Existuje taký ťahák aj v Národním divadle?
V tomto je veľký rozdiel medzi Českom a Slovenskom. Na Slovensku existujú stále v generácii, povedzme, štyridsiatnikov megahviezdy. A tie tu nemáme. Také tie hviezdy, že keď človek večer prepína televíziu, tak na ne určite narazí. Tu sú takýmito hviezdami skôr herci z generácie šesťdesiatnikov, sedemdesiatnikov…
Samozrejme, keď bude hrať pani Janžurová, tak je to zásadné a ľudí to láka, ale nie je to jediné lákadlo. Nemáme skúsenosť, že keby sme nasadili nejaké známe meno, máme garantované predaje lístkov. Musí to byť dobré obsadenie a dobré predstavenie.
Bolo by pre vás nejako lákavé posunúť sa na stálu pozíciu na Slovensko? Alebo ste už udomácnený v Prahe?
V Prahe žijem už dlhšie, než som žil na Slovensku, takže takto neuvažujem. Na druhej strane musím povedať, že keď sme pracovali v Činohre SND, bolo to skvelé. Radi by sme sa tam vrátili. Uvidíme, ako to dopadne. Mali sme predbežne dohodnuté rôzne koprodukcie, snáď v nich budeme môcť pokračovať.
Celý rozhovor s Martinom Kukučkom nájdete v májovom vydaní magazínu Forbes.
