Niekoľko rokov pracovala ako advokátka v Londýne či v Paríži, neskôr sa stala partnerkou vo veľkej medzinárodnej kancelárii. Po kariérnom vyhorení však Zuzana Šimeková založila občianske združenie INLY, ktoré sa venuje podpore v oblasti duševného zdravia pre ľudí v produktívnom veku.
V šiestom diele podcastu Nevyhorení opisuje svoju skúsenosť s vyhorením a pracovné tempo veľkých korporácií, v ktorých pôsobila. „Takéto prostredie funguje podobne ako sociálne siete. Vytvára dojem, že všetci robia veľmi veľa a perfektne a ty s nimi musíš byť na jednej úrovni,“ hovorí.
Učiteľ, ktorý motivoval
Ako si sa dostala k právu? Túžila si po tom už ako malá?
Nemyslím si, že som v tom mala jasno hneď od začiatku, v hre boli viaceré povolania. Najskôr som chcela študovať jazyky, pretože ma lákalo medzinárodné prepojenie, neskôr som zvažovala okrem práva aj medicínu. Až niekedy na strednej škole definitívne padlo rozhodnutie, že to bude právo.
Chodila som na Evanjelické bilingválne lýceum v Bratislave a mali sme šťastie na profesorov zo zahraničia. Jeden z nich ma v tomto mojom rozhodnutí veľmi ovplyvnil.
Rád používal na výučbu rôzne formy hry a jedna z nich bola simulovaný kongres. Mali sme si pripraviť návrhy zákonov a prezentovať ich pred ostatnými, obhajovať ich. Myslím si, že tam niekde som pochopila, že toto sa mi páči a že by som to asi chcela robiť.
Aj spomínaný učiteľ ma v tom veľmi podporil. Na konci súťaže mi povedal, že by som sa tomu mala venovať a snažiť sa o to, aby bol svet lepším miestom. Doteraz si to pamätám.
Rovnováha, spravodlivosť a pomáhanie ľuďom
Takže to bola tá primárna motivácia – urobiť svet lepším miestom?
V tom veku by to bolo asi veľmi ambiciózne, ale myslím si, že tam boli dva faktory. Vždy som chcela nejakým spôsobom pomáhať ľuďom a mala som rada rovnováhu, spravodlivosť. Chcela som prispieť k tomu, aby sme vytvárali lepšie prostredie.
Darilo sa ti to aj neskôr v advokácii?
Obávam sa, že od tých prvotných ideálov som možno trochu ustúpila, ale stále vo mne zostali a vracali sa vo forme rôznych aktivít, ktorým som sa aj popri advokácii venovala.
No myslím si, že boli trošku zatlačené do úzadia práve prostredím, v ktorom som pôsobila. Boli to veľké korporácie a medzinárodné firmy, v ktorých boli požiadavky a hlavné zameranie trošku iné.
Som síce veľký zástanca toho, že dobro a lepšie prostredie sa dá robiť kdekoľvek a neznamená to, že sa musíme všetci zapojiť do charity, ale bolo určité obdobie, počas ktorého som cítila, že moje zameranie alebo nastavenie mysle bolo orientované inak. Skôr na tie výkony a potreby klientov.
Začiatky však boli plné nadšenia, energie a chuti učiť sa. Asi ako u všetkých mladých ľudí, ktorí sa po škole alebo popri škole dostávajú do „reálneho sveta“.
Nie všetko je len o výkonoch, číslach a projektoch
Som rada, že spomínaš nadšenie, ktoré predchádza takmer každému vyhoreniu. Človek má vtedy tendenciu „rozdať sa“, má zvýšenú túžbu po sebarealizácii, ale nastáva aj dlhodobé preťažovanie sa, nadčasy a potreba dokázať, že viete robiť veľa a najlepšie. Práve vtedy sa človek dostane ľahko do nerovnováhy, ktorá vlastne spolu s preceňovaním vlastných síl a neefektívnym hospodárením s energiou je úrodnou pôdou pre syndróm vyhorenia. Podobne to bolo asi aj u teba…
Určite na tom niečo je a myslím si, že je tu dôležitá práve otázka miery. Podľa mňa je takéto nadšenie a energia, najmä v úvode, keď sa má každý z nás čo učiť, veľmi dôležitá. Bez toho by sme sa neposúvali ďalej.
Na druhej strane, s vlastnou energiou to netreba preháňať. A najmä, čo som si uvedomila až neskôr, netreba si to nastavenie z práce prenášať na celý svoj život.
Nie všetko je len o výkonoch, číslach a projektoch. Často som to počúvala vo svojom okolí, že ľudia majú aj vo voľnom čase pocit, že musia podávať výkon, napĺňať očakávania, mať všetko pod kontrolou.
Medzinárodné prostredie
Ako sa postupne vyvíjala tvoja kariéra? Najprv si pôsobila na Slovensku, ale neskôr si odišla do zahraničia. Vedela by si opísať prostredie, v ktorom si sa pohybovala?
Mala som veľké šťastie, že som dostala príležitosť ísť von. Hľadala som možnosti, ako spoznať aj nové oblasti práva naozaj v praxi, a tak som sa dostala prvýkrát do Londýna.
Najskôr som išla na 6-mesačnú stáž, napokon som tam zostala niekoľko rokov. Potom som sa vrátila naspäť na Slovensko a neskôr vycestovala do Paríža.
Dalo mi to veľmi veľa a ukázalo mi to, že aj Slovenka dokáže robiť právo v zahraničí. Získala som vďaka tomu veľa skúseností nielen po právnickej stránke, ale aj po tej ľudskej a kultúrnej. Mohla som zažiť úplne iné prostredie, nový štýl práce a života.
Čo sa týka práce v Londýne, bolo to veľmi štruktúrované a hierarchické. Bolo typické, že si ľudia dávajú pozor na to, akú mieru zodpovednosti prijímajú.
Práca bola veľmi dobre organizovaná a vedená a tím fungoval ako švajčiarske hodinky. To mi ukázalo, akým spôsobom sa dajú manažovať veľké projekty a tímy. Parížska skúsenosť bola zase veľmi silná v tom, že som mohla pracovať s jedným z najlepších tímov v krajine.
Čo ti to, naopak, vzalo?
Ocitla som sa v prostredí, v ktorom sa musela prebíjať sama. Musela som si prechádzať akýmsi dokazovaním toho, že sem patrím a že si zaslúžim byť v tíme.
Určite to do veľkej miery prinášalo aj pocit osamelosti, najmä v začiatkoch, pretože ani v jednom prostredí nepôsobili iní cudzinci. Musela som si vytvoriť svoje životné aj pracovné prostredie od nuly.
Asi to teda nebolo o tom, že mi to vyslovene niečo vzalo, skôr tam boli sprievodné znaky, ktoré boli pre mňa ťažšie a musela som sa naučiť, ako ich spracovať.
Potreba robiť lepšie a viac
V akej miere tieto veci prispeli k tvojmu neskoršiemu vyhoreniu?
Určite je to o psychickom nastavení, s akým človek pristupuje k práci. Priznám sa, že som veľmi túžila po uznaní zvonku, čo som si však uvedomila až neskôr. Bolo to o pocite, že napĺňam očakávania iných a zároveň sa s tým miešala aj neustála potreba robiť ešte lepšie, robiť viac.
Všetky tieto aspekty sú v poriadku a patria k procesu učenia sa a získavania skúseností, ale musia mať správnu mieru. Ak presiahneš tú mieru, v akej očakávaš uznanie alebo si hnaný očakávaniami iných, tak prestávaš mať kontrolu nad tým, čo si k sebe pustíš. Tam to už môže byť trošku nebezpečné.
Veľký tlak okolia a očakávania šéfov
Takéto prostredie funguje podobne ako sociálne siete. Vytvára dojem, že všetci robia veľmi veľa a perfektne a ty s nimi musíš byť na jednej úrovni. No je to často klamlivé.
Hovorí sa, že syndróm vyhorenia nespôsobujú len spomínané vnútorné faktory, ale aj tie vonkajšie – napríklad ako funguje organizácia, v ktorej pôsobí. Ako to bolo u teba?
V tomto ohľade rozlíšim moje dve zahraničné skúsenosti a uvediem aj konkrétne príklady.
Keď som nastúpila do Londýna, tak šéf nášho oddelenia vošiel do mojej kancelárie a prvé, čo sa ma spýtal, bolo: „Máte Oxford alebo Cambridge?“ Ja som za sebou nemala ani jedno, ani druhé a zostala som zmätená. Bola som jedna z mála zahraničných právnikov, ktorí tam pôsobili, tým pádom som mala pocit, že musím stále niečo dokazovať.
V Paríži som zase nastúpila do tímu so šéfkou, ktorá bola považovaná za jednu z najlepších právničiek v krajine vo svojej oblasti. Bola známa tým, že pracuje pomaly 24 hodín denne. Ľudia pred ňou mali obrovský rešpekt.
Bolo bežné, že sme mávali konferenčné hovory o jedenástej večer, lebo sa riešil nejaký dôležitý prípad. Alebo za mnou prišla vo večerných hodinách s tým, že potrebuje niečo prerobiť a hodila mi na stôl štós dokumentov, ktorý som si mala naštudovať, spracovať a do ďalšieho rána nachystať pre klienta. A ja som vôbec nevedela, čo s tým.
Zuzana Šimeková hovorí v novom diele podcastu Nevyhorení o svojom vyhorení. Foto: archív respondentky
Zuzana Šimeková hovorí v novom diele podcastu Nevyhorení (nielen) o svojom vyhorení. Foto: archív respondentky
To boli naozaj momenty zúfalstva, ktoré sa spájali s tým, že ak to neurobím, tak nie som dosť dobrá a nebude to v poriadku. Čiže potlačíš pocit únavy a vyčerpania a ideš ďalej.
Potom si vytvoríš vnútorný stres spojený práve s týmito vonkajšími očakávaniami, ktorý ťa tlačí stále ďalej. Pokiaľ sa takýchto situácií stane viac, tak je veľmi ľahké stratiť vnútornú kontrolku.
Takéto prostredie funguje podobne ako sociálne siete. Vytvára dojem, že všetci robia veľmi veľa a perfektne a ty s nimi musíš byť na jednej úrovni. No je to často klamlivé. Ja som napríklad až po čase zistila, že táto šéfka, ktorú spomínam, chodila do práce v poobedných hodinách a robila cez noc. Tým pádom vždy vytvárala dojem, že je tam nonstop. Ale tiež je len človek a mala nejaký svoj režim.
Toto sa mi ukázalo vo viacerých prípadoch, len bolo ťažké to rozoznať. Na začiatku vidíte len tie očakávania a výsledky iných a máte potrebu sa im rovnať. Ale aj oni mali svoje limity, ktoré im umožňovali sa trošku chrániť. Len tie je vtedy ťažké vidieť.
Rovnako ako fotky na Instagrame, ktoré sa javia fantastické, ale nemusia také byť, môže tam byť len filter. Takisto aj korporátny svet vie niekedy vytvoriť obraz, že všetci sme tu neskutočne šikovní, dokonalí a najdôležitejšie je to, aby sme podávali perfektné výkony.
„Keď ukážeš svoju slabosť, zhltnú ťa ako malinu.“
Aké boli vzťahy s kolegami? Viem si predstaviť, že keď nie sú blízke, tak ľudia naozaj nepoznajú aj tú odvrátenú stranu ich fungovania, ktoré je naoko dokonalé?
Priznám sa, že v tomto období sme nie veľmi často riešili, ako sa cítime. Pamätám si vetu, ktorú som počula niekedy v začiatkoch môjho pôsobenia v právnickom svete. „Keď ukážeš svoju slabosť, zhltnú ťa ako malinu.“
Ja som mala pocit, že slabosť, prejavenie emócií alebo nedajbože nejaký pocit únavy nie sú namieste. Že tieto veci si máme riešiť inde a do práce nepatria.
Na druhej strane, priestor riešiť to inde vtedy nebol, respektíve ja som ho nevidela. A pokiaľ viem, ani veľa mojich kolegov nie, pretože keď sme prišli domov z práce, toho času už bolo pomerne málo.
Spolu s kolegami sme trávili veľmi veľa času a veľa sme sa aj rozprávali, ale napriek tomu, že sme mali dobré kamarátske vzťahy, nie vždy bola medzi nami otvorenosť v tom, ako sa cítime. A mám pocit, že vtedy sa to jednoducho ani nenosilo. Teraz to dostáva omnoho väčší priestor.
Kobra na kancelárskych dverách
Pod kobrou bolo napísané: „Plané reči vás môžu stáť život.“
Dnes sa hovorí viac o vplyve lídrov na ľudí, ktorých majú pod sebou. V tomto si sa ty asi stretla s extrémami…
Áno, to je pravda. Ja viem, že veľa ľudí hovorí, že mali šéfov, ktorí pripomínali Mirandu z filmu Diabol nosí Pradu, ale ak sa k tomu niekto približoval, tak to bola moja nadriadená z Paríža.
Výťah sme mali na jednej strane chodby a jej kancelária bola na druhej, ostatní mali kancelárie medzi tým. Keď šéfka vyšla z výťahu a my sme počuli jej kroky, tak to bolo naozaj ako v tom filme. Všetci sa zľakli a ihneď zaliezli do svojich kancelárií. Bolo to ako keď sa zažne svetlo a šváby sa začínajú hmýriť. To sme boli my.
Vždy prešla tou chodbou, skontrolovala, či sú všetci na miestach a či pracujú. Otvorila dvere do vlastnej kancelárie, zabuchla ich, zapálila si prvú cigaretu a nám ostal len pohľad na jej zavreté dvere, na ktorých bol plagát s kobrou s vyplazeným jazykom.
Pod kobrou bolo napísané: „Plané reči vás môžu stáť život.“ Viete si predstaviť, koľko ľudí jej tam asi chodilo zaklopať na dvere, že sa chcú o niečom poradiť? S juniormi sa napríklad ani nebavila a nepoznala ich mená, so seniormi hovorila len v určitej miere.
Veľmi zápasila s jedným konkurentom z inej firmy, a keďže pracovala v sporovej agende, tak sme v živých prenosoch sledovali prestrelky medzi nimi. Ľudia mali obrovský rešpekt, vyvolávala priam až strach.
No keď som napokon odchádzala, prišla za mnou a povedala: „Zuzka, čo myslíš, čo robím zle, že sa ma ľudia tak boja?“ Vtedy som videla, že aj ona má v sebe ten ľudský aspekt. Keď sme sa lúčili, dokonca mala slzu v očiach. Opäť som si uvedomila, ako niekedy zdanie klame.
Víkendy ako preteky výkonov
Myslím si, že v určitom momente som nemala zdravý vzťah k sebe alebo zdravú mieru sebaochrany. Potom si ako taška vo vetre, ktorá naozaj lieta tam, kde iní chcú, aby si lietala.
Ako si fungovala v tomto prostredí ty?
V tomto zahraničnom prostredí to bolo naozaj také, že sa robilo asi 16 hodín denne. Pamätám si, ako nám šéf v Londýne povedal, že je veľmi veľa technicky zdatných právnikov, ale to, čo nás odlišuje od konkurencie, je naša dostupnosť.
To znamená, že u nás bolo veľmi dôležité byť klientom neustále k dispozícii, odpovedať a reagovať, čiže naozaj aj ten voľný čas bol v tomto ohľade veľmi obmedzený. Najhoršie na tom bolo, že hlava stále išla a že tam stále bola kontrolka – čo ak ma bude niekto potrebovať?
Aj keď som mala voľný čas, tak telefón a počítač boli neustále súčasťou môjho života. Človek natoľko žije v tomto systéme očakávaní, každý okolo teba funguje týmto spôsobom, až je tam doslova súťaženie o to, aby si klientovi poskytla nejakú službu a radu čo najskôr.
Myslím si, že v určitom momente som nemala zdravý vzťah k sebe alebo zdravú mieru sebaochrany. Potom si ako taška vo vetre, ktorá naozaj lieta tam, kde iní chcú, aby si lietala.
Aj tvoje víkendy sa odrazu menia na preteky výkonov. Bolo to o tom stihnúť galériu, meditovať, športovať. Teda robiť všetko pre to, aby som vykázala činnosť, ktorá je tá „správna“.
Až keď som z tohto kolobehu neskôr vystúpila, zistila som, že hoci ma tieto činnosti bavili, nikdy som nebola úplne prítomná v okamihu a nevychutnávala som si ich, pretože som hlavou bola stále niekde inde.
Myslím si, že v určitom momente som k sebe nemala zdravý vzťah alebo akúsi zdravú mieru sebaochrany. Potom si ako taška vo vetre, ktorá lieta tam, kde to chcú iní.
Postupne si uvedomíte, že niečo nie je v poriadku
Mala som pocit, že všetko musím vyriešiť sama, že je to na mne a že tým nemám zaťažovať okolie.
Nechcela som si to priznávať pred ostatnými. Až časom som dospela k záveru, že môj príbeh a pocity, ktoré som zažívala, sa týkajú mnohých ľudí.
Kedy si si začala uvedomovať, že s tebou niečo nie je v poriadku a ako sa to prejavovalo?
Myslím, že tie varovné signály prišli postupne, nikdy neprídu len tak v jednom momente. Na začiatku je však veľmi ťažké si ich všímať.
Ja som si napríklad až nedávno uvedomila, že som pravidelne, asi každého štvrť roka, mala neskutočné bolesti svalov. Nedokázala som urobiť pár krokov. No zvykla som si na to, myslela som si, že to je nejaká viróza, ktorú pravidelne mávam.
Tiež ku mne často prichádzali pocity strachu, smútku, straty motivácie. Nie v tom zmysle, že mám zlý deň a dnes sa mi nechce, ale naozaj začali byť hlbšie.
To boli znaky, ktoré som mala počúvať. Tiež som začínala hľadať nejaký iný zmysel. Cítila som, že to, čo robím, ma úplne nenapĺňa. Stále som v sebe mala očakávania o zmene sveta na lepší a chvíľu som aj lavírovala s tým, že by som išla niekam inam. No potom som si povedala: „Nie, nie, veď takýto džob sa neodmieta, takáto pozícia sa neodmieta, ideš ďalej.“ Zostávala som v tom kolobehu príliš dlho bez toho, aby som to nejakým spôsobom riešila.
Aké bolo priznať si, že niečo nie je v poriadku?
Nikdy som nemala problém s tým priznať si, že potrebujem pomoc. No mala som taký návyk z práce, že som o tom nechcela hovoriť inde ako u psychológa. Mala som pocit, že všetko musím vyriešiť sama, že je to na mne a že tým nemám zaťažovať okolie.
Nechcela som si to priznávať pred ostatnými. Až časom som dospela k záveru, že môj príbeh a pocity, ktoré som zažívala, sa týkajú mnohých ľudí, a to nielen z nášho prostredia.
Ako s tým bojovať
Začala som sa vracať k tomu, prečo som vlastne chcela robiť právo, aké boli hlavné hodnoty alebo zmysel.
Keď sa na to pozrieš spätne, na čo si v tom čase zabúdala?
Myslím si, že rýchlosť prostredia, v ktorom som pôsobila, viedla k tomu, že som nesledovala to, čo sa vo mne deje.
Je to ako keď máš skriňu s oblečením, do ktorej si začneš postupne ukladať veci už ako dieťa. Každý deň sa ponáhľaš, zase si tam dáš nové, aj také, ktoré dostaneš a nechceš ho, aj také, ktoré si kúpiš a nesedí ti. Všetko to tam dáš, ale nikdy nemáš čas urobiť v tej skrini poriadok.
V jednom momente ju však otvoríš, všetko na teba padne a ty ani nevieš, čo sa ti páči, aký máš štýl, či rada nosíš sukne alebo nohavice, čiernu alebo bielu.
Keď u mňa začal proces upratovania, tak som sa zase začala vracať aj k tomu, prečo som vlastne chcela robiť právo, aké boli hlavné hodnoty alebo zmysel.
Tento proces bol o sebapoznávaní a pochopení toho, aké sú moje silné a slabé stránky, toho, aké mám hodnoty, ako s nimi viem narábať a akým spôsobom chcem smerovať energiu. Aj v tomto mi pomohla odborná pomoc.
Čo ti ešte pomohlo?
Získanie odstupu. V určitom momente som si uvedomila, že je toho veľa a mala som obrovské šťastie, že to v práci pochopili a dali mi priestor dať sa zdravotne do poriadku.
Asi prvýkrát od druhého ročníka vysokej školy som mala deň, keď som nemusela byť neustále na počítači a telefóne. Toto obdobie som spojila práve s odbornou pomocou, mala som priestor venovať sa sebe. A to bolo úžasné.
Nebolo to však jednoduché. Hlavne na začiatku, keď myseľ funguje stále tak, ako bola zvyknutá. No postupne mi to dalo priestor pozrieť sa viac do seba, urobiť si poriadok a pochopiť, čo je pre mňa dôležité.
Občianske združenie a kniha
Ľudia sa nerodia krásnymi, ale sa krásnymi stávajú. (…) Často tú ľudskosť objavíme až vtedy, keď narazíme na dno alebo nejaké ťažké obdobie.
Čomu sa venuješ teraz?
Do určitej miery stále pôsobím v korporácii, v ktorej som bola, ale už sa venujem skôr školeniam a niektorým úlohám v rámci manažmentu. Popritom som založila občianske združenie INLY, ktorého cieľom je pomáhať ľuďom v produktívnom veku, ktorí sa ocitli v podobnej situácii, v akej som bola ja. Alebo riešia iné záťažové situácie, necítia sa dobre, ale nevedia celkom presne, čo s tým.
Tiež som sa venovala písaniu knihy, ktorá je inšpirovaná mojím príbehom. Román sa volá Krásni ľudia, pričom ten názov vychádza z citátov jednej americko-švajčiarskej psychiatričky o tom, že ľudia sa nerodia krásnymi, ale sa krásnymi stávajú. A že často tú ľudskosť objavíme až vtedy, keď narazíme na dno alebo nejaké ťažké obdobie.
Čo by si na záver chcela zanechať v ľuďoch, ktorí počúvajú tento podcast a našli sa v nejakej časti tvojho príbehu?
Pokiaľ ide o tú odbornú pomoc, často máme pocit, že je to také rýpanie sa v minulosti, ktoré nepotrebujeme, ale ono je to naopak veľmi prepojené s tým, ako žijeme teraz a akú kvalitu života máme. Mne to veľmi pomohlo nastaviť si kvalitu každodenného života.
Druhý aspekt, ktorý s tým súvisí, je naozaj sa snažiť počúvať to svoje vnútro a neignorovať signály, ktoré nám vysiela. Keď sa naozaj naladíme na jeho hlas, tak to funguje ako navigácia, ktorá aj keď občas zle odbočíš, tak ťa opäť navedie na tú správnu cestu. No na to, aby to fungovalo, sa musíme poznať a venovať sa samým sebe.
Celý rozhovor si môžete vypočuť v novom diele podcastovej série Nevyhorení.
O podcaste Nevyhorení
Duševné zdravie, well-being, osobný rozvoj či zdravé pracovné prostredie. To sú oblasti, ktorým sa bude venovať prvá podcastová séria magazínu Forbes a úspešného projektu Nevyhorení. Pri každej časti nájdete aj dodatočné zdroje k téme či tipy na zaujímavé čítanie, pozeranie a počúvanie od autorky aj odborníkov, ktoré budeme posielať tiež formou nášho newslettera Nevyhorení. Prihlásiť sa na jeho odber môžete tu.
Podcast Nevyhorení vám prinášame každý druhý utorok na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Ďakujeme partnerovi podcastu TITANS freelancers.
