Profesor Juraj Payer je medzinárodne uznávaný odborník na osteoporózu, prednosta internej kliniky v bratislavskom Ružinove a dekan Lekárskej fakulty Univerzity Komenského.
V jeho rodine sa medicíne venuje už niekoľko generácií a v rozhovore približuje nielen svoj životný príbeh, ale aj to, ako vidí stav slovenského zdravotníctva.
Filmy ani seriály z lekárskeho prostredia zvyčajne nepozerám, ale napríklad Prelet nad kukučím hniezdom mám rád.
Nepochybne. Keďže ich však roky nepozerám, nemal by som sa k tomu vyjadrovať. Kedysi dávno som sledoval Nemocnicu na okraji mesta a tento seriál v danej dobe, na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, pomerne presne zachytával život lekára. Dokonca viem, že Ladislav Chudík, ktorý v ňom stvárnil postavu primára Sovu, svoju rolu konzultoval so svojím kamarátom, primárom ortopédie.
Nie som zástancom názoru, že profesia lekára je výnimočnejšia než iné povolanie. Je veľmi náročná, ale to sú aj mnohé iné profesie. Určite je veľmi ťažké štúdium medicíny – ak ním niekto prejde, dokazuje to, že má isté danosti. V samotnej praxi je pravdepodobne najťažšia tá zodpovednosť, ktorú nesiete. Musíte byť erudovaný a zároveň dôverovať svojmu úsudku, pretože vždy príde chvíľa, keď sa musíte rozhodnúť.
Pracujete so zdravím ľudí, ale stretávate sa aj so smrťou a s tým sa musíte naučiť vyrovnať. Hoci sa to možno nezdá, práca lekára je aj fyzicky náročné povolanie – či už v nemocnici, kde vás čakajú nočné služby, alebo ak trávite hodiny na operačnej sále.
Som relatívne vyrovnaný človek a najväčšie pochybnosti, či som si dobre zvolil povolanie, som mal počas štúdia. Začiatky boli náročné, najmä prvé dva predklinické ročníky ma príliš nezaujali. Zmena nastala až v treťom ročníku, keď sme prišli do kontaktu s praxou.
Dodnes si tiež pamätám na situáciu, ktorú som zažil krátko po ukončení štúdia a nástupe do nemocnice – na pacienta, ktorého som prijímal v službe, poslal ho domov a na druhý deň sa vrátil s infarktom.
Dnes už viem, že takéto situácie sa môžu stať, aj keď urobíte všetko správne, no vtedy som mal intenzívny pocit, že som zlyhal.
Pochádzate z početnej lekárskej rodiny. Koľko generácií sa v nej venuje medicíne?
Lekármi boli môj prastarý aj starý otec, tiež obaja rodičia – otec bol urológom, mama psychiatričkou. Lekárom je aj môj syn, ktorý sa venuje plastickej chirurgii. Viacerých lekárov máme aj v širšej rodine. Mojím bratrancom je napríklad známy gastroenterológ Ladislav Kužela. Jeho otec, môj strýko a krstný otec Ladislav Kužela starší, transplantoval prvé srdce v Československu.
Mali ste vôbec na výber, aby ste šli študovať niečo iné?
Moji rodičia ma nikdy do ničoho netlačili. Mal som rád históriu a archeológiu, a tak v detstve vôbec nebolo jasné, či sa stanem lekárom. Napokon som sa pre medicínu rozhodol a dokonca som aj vážne uvažoval, že sa budem špecializovať na psychiatriu ako moja mama.
Prečo to nevyšlo?
Už počas štúdia na gymnáziu som čítal Freuda, Junga, páčila sa mi psychoanalýza, no ukázalo sa, že na psychiatriu nemám optimálnu povahu, pretože táto špecializácia si vyžaduje obrovskú trpezlivosť pri práci s pacientmi so širokým spektrom diagnóz.
Rozhodujúce pre mňa boli stáže na I. internej klinike LF UK a UNB, v nemocnici na Mickiewiczovej ulici v Bratislave, kde som potom zostal pôsobiť dvadsať rokov. Práve na tejto klinike som sa začal zaujímať o oblasť hormónov a od štvrtého ročníka štúdia medicíny som už vedel, že chcem byť endokrinológom.
V čom konkrétne ste uvideli čaro endokrinológie?
Hormóny ovplyvňujú akékoľvek dianie v organizme. Sú veľmi zaujímavé aj tým, že majú rozličné typy účinkov, navzájom kooperujú, prebiehajú tam rôzne spätné väzby. Je krásne, že ide o „víťaznú medicínu“, ochorenia dokážeme pomerne efektívne liečiť. Tam, kde chýbajú hormóny, vieme ich nahradiť a pacient je prakticky zdravý.
Choroby tiež mávajú jasný klinický obraz. Neraz na prvý pohľad vidíte, že niekto má nadbytok rastového hormónu či „rozbehnutú“ štítnu žľazu. Aj preto sa mi stáva, že keď niekoho zbadám na ulici alebo v kaviarni a má jasné príznaky ochorenia, nedá mi to a prihovorím sa mu. Poradím mu, aby sa zastavil u nás na klinike alebo u svojho lekára.
Nakoľko časté sú ochorenia štítnej žľazy v slovenskej populácii?
Sú veľmi časté, najmä znížená funkcia štítnej žľazy, ktorou trpí približne desať percent svetovej populácie. Základom prevencie je dostatok jódu v strave. V päťdesiatych rokoch sa v Československu urobila fantastická osvetová práca.
V tom čase bol v určitých oblastiach ako Žitný ostrov či Kysuce veľký výskyt pacientov s nedostatkom hormónov v štítnej žľaze a následným endemickým kreténizmom, čo spôsobovala práve absencia prijímania jódu.
Oblasťou, ktorej sa tiež venujete, je osteológia.
Vždy som sa zaujímal o vápnikový metabolizmus. Pri mojom zameraní na osteoporózu zohrala dôležitú úlohu aj skutočnosť, že sa mi v deväťdesiatych rokoch podarilo získať finančné prostriedky na nákup jedného z prvých denzitometrov na Slovensku, ktorým sa meria hustota kostí.
Osteoporóza je závažné ochorenie, u pacientov hrozí vyšší výskyt osteoporotických zlomenín, ako aj úmrtnosť v dôsledku zlomeniny krčka stehennej kosti. Po päťdesiatke má každá druhá žena zníženú hustotu kostí a vyššie riziko výskytu osteoporotickej zlomeniny.
Spúšťačom býva menopauza, a teda pokles hladiny ženských pohlavných hormónov. Výskyt u mužov súvisí s poklesom hladiny testosterónu, ale ochorenie nebýva natoľko markantné a časté ako u žien.
Ide však o ochorenie, ktorému možno predchádzať – pohybom, správnou životosprávou s dostatkom príjmu vápnika a vitamínu D či včasnou liečbou všetkých diagnóz vedúcich k takzvanej sekundárnej osteoporóze. Pri potvrdenej osteoporóze je potrebné užívať lieky, ktoré majú schopnosť redukovať riziko osteoporotických zlomenín.
foto Marek Velček
Na výbere Osobnosti medicíny sme spolupracovali s vyše 150 lekármi a lekárkami, z ktorých viacerí práve vás označili za svoj vzor. Kto bol vaším zásadným učiteľom?
Samozrejme, rodičia, ktorí mi vytvorili krásne prostredie. Bol som ich jediné dieťa. S otcom som viedol dlhé debaty a do života mi odovzdal mnoho morálnych zásad. Bol nesmierne vzdelaný, mal prirodzený talent na jazyky. Dodnes si spomínam, čo všetko vedel. Bol by som veľmi rád, keby som mohol byť podobným vzorom pre môjho syna.
Dôležitým v mojom živote bol aj profesor Ivan Ďuriš, prednosta I. internej kliniky v nemocnici na Mickiewiczovej ulici, kde som začínal v roku 1983. Bol vzdelaný a kultivovaný, pozitívne ma ovplyvnil. Inšpiroval ma. Podobne ako on, aj ja sa pýtam mladých kolegov na veci mimo medicíny. Žijeme v pretechnizovanom svete a myslím si, že všeobecné vzdelanie by zabránilo mnohým negatívnym javom.
Čo sa zvyknete pýtať mladých kolegov?
Niekedy im dávam otázky z literatúry, histórie, ale aj z geografie. Ak to vyplynie zo situácie, pokojne aj na vizite. Máme rôzne symptómy, napríklad Pickwickov syndróm, tak im položím otázku s odkazom na Charlesa Dickensa.
Ale ešte mi prišla na um jedna spomienka na profesora Ďuriša. Raz sme sa s kolegami rozprávali, že by sme chceli ísť na nejaký kongres a ako by sa naň dali zohnať financie. On prišiel, začal otvárať tašku a ponúkol nám svoje peniaze. Samozrejme, nevzali sme ich, ale tá spomienka dokresľuje, aký bol vzácny človek.
Ktoré situácie vás ešte ovplyvnili?
Zásadné momenty sú tie, keď dosiahnete úspech. Veľa som sa naučil na stáži vo Švajčiarsku, ale aj v Národnom endokrinologickom a diabetologickom ústave v Ľubochni.
Pamätám si napríklad na pacientku, ktorá mala nedostatočnosť nadobličiek a bola blízko smrti. Nevedelo sa zistiť, čo bolo príčinou. Odhalil som, že ide o tuberkulózu a správna liečba jej zachránila život. Za svoj významný úspech považujem aj vybudovanie najväčšej internej kliniky v Bratislave, v ružinovskej nemocnici.
Na druhej strane, na internej klinike sa nevyhnete ani stretnutiu so smrťou. Dodnes mám pred očami, ako mi zomrela prvá pacientka. Bola po cievnej mozgovej príhode, s nadváhou a ja som ju až do vysilenia resuscitoval, hoci skúsení lekári vedeli, že už nie je cesta, ako ju zachrániť. Ale tak to má byť, mladý doktor má veriť, že sa mu podarí aj nemožné.
Boli ste ambiciózny mladý lekár, ktorý sníva, že niečo prevratné objaví?
Každý máme nejakú ambíciu. Veľmi som túžil objaviť neznámy syndróm, ktorý by bol po mne pomenovaný. Nie vedecký objav, ale klinický, sníval som, že práve ja popíšem nejakú chorobu.
Ale ešte to nevzdávate, nie?
(smeje sa) Už to radšej nechám na ďalšiu generáciu.
Čo všetko sa zmenilo vo vašej špecializácii od toho roku 1983, keď ste nastúpili do nemocnice?
Extrémne veľa a nástup umelej inteligencie zmení úplne všetko. Sú iné prístroje, možnosti vyšetrovacích metód, zobrazovacie techniky. Poznáme oveľa viac hormónov a najmä ich vieme úplne inak a rýchlo vyšetriť. Kedysi sa pri hormónoch štítnej žľazy čakalo na výsledok aj mesiac, dnes ho mám za tri hodiny.
Samozrejme, markantný je aj progres v terapii. V mojich začiatkoch sme na liečbu osteoporóz mali dva až tri preparáty a ani tie nemali najlepšie účinky. Dnes dokážeme zredukovať výskyt zlomenín o 50 až 70 percent. Pri chronických diagnózach však u pacientov býva problém s dodržiavaním stanovenej liečby.
Keď vás akútne bolí hrdlo, lieky vzorne užívate, aby choroba rýchlo ustúpila, no keď vám povedzme pri osteoporóze poviem, že dané lieky už musíte brať do konca života, po istom čase s tým mnoho pacientov jednoducho prestane.
Bolo pre vás niekedy témou, že by ste trvalo odišli do zahraničia?
Na sklonku pádu komunizmu som bol na stáži vo Švajčiarsku a keby som doma nemal rodinu, asi by som tam zostal. V deväťdesiatych rokoch som zase mal ponuky z Rakúska, ale napokon som neodišiel. Neľutujem. Na svojom pracovisku sa snažím odvádzať prácu tak, aby bola rovnako kvalitná ako na najlepších klinikách po celom svete.
Ste členom americkej či európskej endokrinologickej a osteologickej spoločnosti…
… ja si však najviac vážim, že mi v roku 2014 Royal College of Physicians v Londýne udelil čestný titul FRCP. Je to viac ako päťstoročná britská inštitúcia a ten titul nezíska veľa lekárov. Aj slávnostné odovzdávanie je veľmi honosné, prečítajú tam nielen váš životopis, ale aj to, aké máte záľuby.
Čo ste pri nich uviedli?
Napríklad to, že hrávam tenis. (smeje sa) Bolo to veľmi milé. V tejto súvislosti však musím povedať, čo mi na Slovensku chýba – akoby sme rezignovali na porovnávanie sa so svetom. Na Slovensku nie je veľkým problémom stať sa jedinečným – zavediete nejakú liečbu, ktorú už robia vo vyspelých štátoch. Mali by sme mať však ambíciu prinášať zistenia a poznatky, ktoré od nás preberú v zahraničí. Na našej klinike v Ružinove aj preto spolupracujeme s kolegami z USA, zo Švajčiarska či z Českej republiky.
foto Marek Velček
Čo by ste vyzdvihli na slovenskom zdravotníctve?
Stále si myslím, že z našej lekárskej fakulty vychádzajú slušní a šikovní absolventi. Mám rád mladých ľudí a nerád počúvam reči typu „to za našich čias“. Každá generácia je skrátka iná.
Práve kvôli mladým lekárom by som si želal, aby naše zdravotníctvo bolo funkčné. Čelíme tlaku, aby sme na fakultu prijímali viac medikov, no problém nie je v počte absolventov. Problémom je, že mnohí z nich odchádzajú do zahraničia – a častým dôvodov je stav slovenských nemocníc a množstvo byrokratických prekážok, s ktorými sa tu stretávajú.
V čom je dnešná mladá generácia lekárov iná?
Nemyslím to v zlom a už vôbec nekritizujem, ale mnohí sú nastavení tak, že nebudú robiť dvanásť hodín denne. Poctivo si odvedú svoju prácu, ale potom chcú mať čas pre seba, pre svoje záľuby. My sme v práci trávili oveľa viac času.
Musím sa však priznať, že ja si do svojho tímu skôr vyberám lekárov s prístupom našej „starej školy“. Na klinike musíte robiť perfektnú medicínu, musíte vyučovať medikov aj sa venovať vedecko-výskumnej činnosti. To sa za osem hodín jednoducho nedá stihnúť.
Musím si zaklopať na drevo, že celý život som mal šťastie na vynikajúcich učiteľov a spolupracovníkov, ktorých som si vyberal, a s viacerými z nich spolupracujem dodnes.
Ako približne vyzerá váš pracovný deň?
Odkedy som sa stal dekanom Lekárskej fakulty UK v Bratislave, pracovný deň sa mi predĺžil. Ráno o štvrť na sedem prichádzam do nemocnice, nasleduje vizita, rutinné prevádzkové veci, práca so študentmi, komisie, neustále som v pohybe. Keďže niektorí pacienti sú na mňa naviazaní a liečim ich dlhé roky, aspoň dva- až trikrát do týždňa sa snažím byť aj v ambulancii. Popoludní sa zvyčajne presúvam na fakultu a večer ešte dokončujem pracovné povinnosti. Je toho dosť, ale nesťažujem sa, sám som si vybral.
Aké zmeny sa snažíte zaviesť na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského?
Snažíme sa najmä modernizovať. Keďže som osem rokov pôsobil vo funkcii prodekana, prostredie fakulty veľmi dobre poznám. Vlani sme získali budovu na Moskovskej ulici a v pokročilom štádiu rokovania je momentálne aj získanie ďalšej budovy vnútri areálu. Rozvíjame Simulačné centrum Ústavu medicínskeho vzdelávania a simulácií LF UK. Pri výučbe teoretických predmetov vieme podmienky jednoduchšie ovplyvniť, vo výučbe klinických predmetov je to náročnejšie a sme viac limitovaní. Za jeden z najdôležitejších krokov preto považujem rozšírenie praktickej výučby v záverečných ročníkoch aj do regionálnych nemocníc na celom Slovensku.
Prečo je to dôležité?
Týka sa to veľkých odborov – internej medicíny, chirurgie, gynekológie a pediatrie. Bratislavské nemocnice sú preplnené študentmi, v regiónoch dostanú väčší priestor, aby získavali praktické zručnosti. Verím, že okrem kvalitného prístupu pedagógov sa im podarí nadviazať aj cenné kontakty. Ak niekto pochádza povedzme zo Žiliny, príde na tamojšiu chirurgiu a vybuduje si tam vzťah s primárom, s kolegami, je väčšia pravdepodobnosť, že po ukončení štúdia zostane pôsobiť vo svojom regióne.
Upravili ste aj prijímacie pohovory, do ktorých ste pridali testy na kritické myslenie.
Áno. Test všeobecných študijných predpokladov predstavuje šestnásť percent z celkového hodnotenia, tiež sme zaviedli bonifikáciu napríklad za dobré umiestnenie na vybraných predmetových olympiádach alebo za získanie medzinárodne uznávaného certifikátu či štátnej skúšky z anglického jazyka na úrovni C1 alebo C2.
Našou veľkou úlohou je však prekopať kurikulum, študijné osnovy. Stále totiž do výučby niečo nové pridávame, ale nič neuberáme. Niektoré časti teórie musíme zredukovať a to je veľmi ťažké. Každý z nás je totiž presvedčený, že práve jeho oblasť je nevyhnutná a musí zostať, pretože je potrebné ju vedieť.
O koľko sa zvýšil počet študentov vašej lekárskej fakulty?
V tomto akademickom roku nastúpilo o takmer šesťdesiat študentov viac. Spolu sme prijali 691 študentov, z toho 426 na výučbu v slovenskom jazyku. Snažíme sa konkurovať okolitým lekárskym fakultám v Česku či vo Viedni, ktoré majú rozpočty aj možnosti na klinickú výučbu neporovnateľné s nami.
Máme aj zahraničných študentov. Prijímanie študentov do študijných programov v anglickom jazyku je dôležité z niekoľkých dôvodov. Zahraniční študenti sú dôkazom kvality vzdelávania a prispievajú k pozitívnemu hodnoteniu našej fakulty v rámci medzinárodných ratingov vysokých škôl. To následne prináša aj viac príležitostí pre slovenských študentov na zahraničné výmeny, stáže, zapájanie sa do grantových či medzinárodných vedeckých projektov. Rozvíjame pritom spoluprácu s viacerými univerzitami – s Univerzitou Palackého v Olomouci, Masarykovou univerzitou v Brne či Sigmund Freud University vo Viedni. Zahraniční študenti tiež výrazným spôsobom prispievajú k finančnej stabilite fakulty, čo má pozitívny vplyv aj na výučbu slovenských študentov.
Študenti z ktorých krajín najčastejšie prichádzajú na Slovensko?
Na Lekárskej fakulte UK v Bratislave máme najviac študentov z okolitých krajín, z Rakúska, Nemecka, Poľska.
Ako by ste dnes popísali náladu medzi lekármi?
Pre bratislavské zdravotníctvo je frustrujúci predovšetkým stav nemocníc, ktorý nie je optimálny, najmä v rámci UNB. Aj preto lekári odchádzajú do moderných súkromných nemocníc v Boroch či na Polikliniku Bezručová. Treba si uvedomiť, že do nemocníc sa za posledných tridsať rokov investovalo len minimálne, väčšinou išlo o sanáciu havarijných stavov. Dlhodobo sme poukazovali na potrebu zabezpečenia lepších a dôstojnejších podmienok v nemocniciach do spustenia výstavby novej plánovanej univerzitnej nemocnice. Sme preto veľmi radi, že postupne sa podmienky zlepšujú a teším sa aj z vynikajúcej spolupráce s vedením nemocnice, ktoré nás podporuje.
Kde ešte vidíte systémové problémy?
Časté výmeny ministrov neprispievajú ku kontinuite. Dlhodobo riešime tie isté problémy, ako sú staré nemocnice alebo nefunkčný systém. V ostatnom čase sú problémy aj s liekmi. Na jednej strane chválim racionalizáciu a úsporu, ktorá sa dá dosiahnuť vďaka referencovaniu cien liekov, na druhej strane farmafirmy odchádzajú z nášho trhu, neoplatí sa im tu zostať. Niektoré lieky potom zostávajú pre slovenských pacientov nedostupné.
Prečo má minister zdravotníctva u nás krátku životnosť?
Nie je kontinuita. V ére samostatnosti sme mali približne dve desiatky ministrov. Ja celý život verím v konsenzus, presadzovanie jedného názoru podľa mňa z dlhodobého hľadiska nie je možné. U nás sa vždy prijme nejaká stratégia, ale nekomunikuje sa naprieč spoločnosťou, takže ju nasledujúca politická garnitúra úplne zmení. Preto by sa napríklad malo umožniť, aby sa k umiestneniu novej nemocnice v hlavnom meste mohli relevantne vyjadrovať všetky zúčastnené strany, ktorých sa daná problematika týka. Bolo by tiež prínosné, aby sa v zásadných veciach urobil politický konsenzus.
Forbes Slovensko
Pacienti sa tiež sťažujú, že nevedia u špecialistov zohnať termín, že sú dlhé čakacie doby na konkrétne zákroky.
Zdravotníctvo prechádza celosvetovou krízou. V Spojenom kráľovstve čakáte na niektoré zákroky, napríklad na operáciu slepého čreva či endoprotézu, aj päťkrát dlhšie než na Slovensku. V našej krajine je zabezpečený dobrý prístup k akútnej ambulantnej starostlivosti. Slovenský pacient však očakáva viac. Vychádza z toho, že kedysi sme mali kvantum lekárov a všetko bolo zadarmo. Nikto však už pacientovi nepovedal, že dnes nemáme na všetko finančné prostriedky.
Máme deficit lekárov, máme prestarnutých lekárov, najmä vo veľkých mestách je nedostatok zdravotníckeho personálu. Navyše sme naučení so všetkým hneď chodiť k lekárovi. Máme obrovskú návštevnosť ambulancií, hoci neraz by len stačilo zájsť do lekárne a poradiť sa tam.
Aká je dnes kvalita slovenského zdravotníctva?
Nemyslím si, že je zlá. Čo sa týka pohodlia pacienta, v nemocniciach stále máme čo zlepšovať, ale zmeny sa dejú. Starostlivosť o pacienta je však na vysokej úrovni, hoci, samozrejme, nájdu sa výnimky. Stratila sa však dôvera medzi pacientom a lekárom, pacient často už prichádza do nemocnice s tým, že to nebude dobré a hneď sa sťažuje.
Stáva sa vám často, že vám známi volajú, aby ste im vybavili napríklad vyšetrenie u lekára?
Samozrejme, pritom neraz stačí, aby danému lekárovi sami zavolali a termín dostanú. Pandémia ochorenia Covid-19 pomohla k rozvoju elektronického zdravotníctva a telemedicíny, pacienti by to mali využívať.
foto Marek Velček
Kde máme špičkové pracoviská?
Otázka je, či sa rozprávame o bežnej medicíne, ktorá je až na výnimky všade dobrá, alebo o pridanej hodnote v podobe napríklad fungujúcej medzinárodnej spolupráce. V rámci našej fakulty je niekoľko špičkových klinických pracovísk – onkologické ústavy, Klinika otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku LF UK a UNB, neurologické kliniky na Kramároch a v Starom Meste, viaceré kliniky NÚSCH a NÚDCH a verím, že aj naša V. interná klinika LF UK a UNB v Ružinove, prípadne ďalšie pracoviská.
Ako sa vám počúvajú výroky splnomocnenca vlády Kotlára, ktorého sa zastal aj premiér Fico, v ktorých spochybňuje pandémiu a spomína rôzne konšpiračné teórie, že vakcíny menia DNA?
Je to extrémne frustrujúce a nepochopiteľné, že sa o tomto vôbec musíme rozprávať. Stratil sa hodnotový systém, stratila sa akceptácia autorít. Aj preto sme nedávno vydali stanovisko, že schválenie správy považujeme za nešťastný krok z hľadiska budovania dôvery v základné princípy medicíny založenej na dôkazoch a v medicínu samotnú. Postoje a vyjadrenia prezentované v správe pána splnomocnenca Kotlára považujeme za mimoriadne nebezpečné, a to nielen v súvislosti s prevenciou a liečbou ochorenia Covid-19, ale aj v širšom kontexte prevencie a liečby akýchkoľvek ochorení. Podrývajú totiž dôveru verejnosti v regulačné orgány, odborné a vedecké autority a medicínsku vedu ako takú.
Na našej klinike sme dva roky mali covidové oddelenia, gro ťažkých prípadov tvorili neočkovaní pacienti, ktorí však domov odchádzali s nulovou pokorou. V ich svete boli šťastní, že sa neočkovali, lebo inak by umreli a takto len skoro umreli. Už ani nehovorím o extrémnych tlakoch na lekárov, ktorí boli v prvej línii pandémie. Nám napríklad antivaxeri presprejovali budovu dekanátu.
Aby sme však neboli len pesimistickí, každý rok nás poteší aj skupina mladých kolegov, ktorí študovali alebo pôsobili napríklad v Česku či inde v zahraničí a rozhodli sa vrátiť domov.
Keby sme sa takto o rok stretli, s čím by ste boli spokojný, keby sa za ten čas stalo?
Najdôležitejšie je, aby sme boli zdraví. Tiež by som si veľmi želal, aby sme sa stali normálnou, štandardnou, kultúrnou krajinou bez permanentných hádok; aby sme viedli kultivované diskusie aj s nejakým záverom. Nie, že záver neexistuje, len urážka.
Tiež by som slovenskému zdravotníctvu prial, aby už bola vykopaná nejaká relevantná jama na výstavbu novej bratislavskej nemocnice. A je úplne jedno, na akom mieste to bude.
