Vojnová reportérka, zahraničná korešpondentka, odhodlaná žena. Petra Procházková rozpráva o ťažkých témach s ľahkosťou – o tom, aké postavenie majú ženy v Rusku, ale aj ako si k nim hľadala ako novinárka cestu.
Na rozhovor s Petrou Procházkovou prichádzam do Prahy deň vopred. Popri tom, ako sa predieram pomedzi ľudí na Staromestskom námestí za sprievodného hrmotu môjho kufra na kolieskach, v hlave si prehrávam jedno z jej rozprávaní o ceste do Gruzínska, kam prišla v čase protestov. „S demonštrujúcim davom som prešla jedenásť kilometrov s kufrom na kolieskach a batohom na chrbte. Asi 150-krát som ním niekomu prešla po nohe…“ pokojným hlasom opisuje v podcaste českého Štúdia N.
Petra je česká vojnová reportérka a zahraničná korešpondentka, ktorá pôsobila dlhé roky v krajinách ako Rusko a Afganistan. Dôverne pozná prostredie a ľudí, ktorí si prešli traumou vojny alebo autoritárskeho režimu, a napriek tomu nemá potrebu deliť ľudí na dobrých a zlých.
Iné ako u nás, ale nepovedala by som, že ruské ženy sú nejaké utláčané chudinky. Je to rozhodne veľmi maskulínna až mačistická spoločnosť, kde v politike hrajú hlavnú rolu muži. Počas socializmu, keď sa hovorilo o ženskej rovnoprávnosti, podarilo sa ju dosiahnuť aspoň vo vzdelaní.
Dokonca to malo až absurdné polohy, keď ženy v mene rovnoprávnosti tak ako muži stavali koľajnice na Sibíri. Situácia sa zmenila a dnes majú ruské ženy určite obmedzenejšie možnosti než my, ale často majú o to väčší ťah na bránku.
V deväťdesiatych rokoch sa v spoločnosti objavilo niekoľko významných političiek, novinárok a aktivistiek; celkovo malo vtedajšie aktivistické hnutie výrazne ženskú tvár. Vysoká politika je však stále ovládaná mužmi. Trend, aby medzi seba niekoho pustili, do Ruska ešte nedorazil.
Dnes je najvyššie postavenou ženou v Rusku pani Valentina Matviyenko, predsedníčka Rady federácie, ale jej rola je len bábková, v podstate ako aj mužských poslancov a senátorov. Jediný skutočný vládca je Vladimir Putin. O postavení žien v ruskej spoločnosti svedčia aj sociologické výskumy, ktoré ukazujú, že by dnes v Rusku v žiadnom prípade nemohla byť prezidentkou žena, zatiaľ čo u vás bola a u nás na to tiež čakáme.
Niečo také sa tam nerieši. Hlavnou témou je dnes pôrodnosť, pretože prezident Putin má strach z toho, že Rusov ubúda. Je to pravda, ich demografická krivka klesá rovnako ako tá naša, ale on má z toho fóbiu. Rusko chce byť veľké, mať veľa obyvateľov a cíti, že na nich tlačia iné národy a etniká, ktoré majú omnoho vyššiu pôrodnosť, napríklad Kaukazania.
Trendom teda rozhodne nie je rovnosť platov, ale zvýšenie pôrodnosti. Môžete to počuť snáď pri každom Putinovom prejave. Poslaním ruských žien by podľa neho nemalo byť pracovať a budovať kariéru, takéto názory vo verejnom priestore vôbec nepočuť. Môžeme povedať, že v tomto smere je to tradičná spoločnosť a Putin sa prezentuje ako strážca tradičných kresťanských hodnôt. Žena má byť matkou a muž ochrancom. Sám Putin má dve dcéry a obe robia veľkú kariéru, takže to, čo je povedané alebo deklarované, nie vždy platí aj v skutočnosti.
Súvisí to s vojnou na Ukrajine, keďže sa predpokladá, že veľa mužov padne na fronte. Existuje aj staré ruské porekadlo, ktoré znie asi takto: „Nevadí, nevadí, porodíme vám nových vojakov.“ Jednoducho muži majú bojovať a ženy rodiť ďalších vojakov.
V súvislosti s tým sa objavila aj téma potratov. V niektorých ruských regiónoch už platí, že lekári musia so ženou viesť ideologickú debatu, počas ktorej ju majú viac-menej zastrašiť, aby na potrat nešla. Pripomína to komisie, ktoré tu boli za socializmu. Hoci to ešte nezašlo tak ďaleko, ale vo vzduchu visí aj možnosť, že potraty budú obmedzené alebo úplne zakázané.
V roku 2017 v Rusku znížili tresty za domáce násilie. Ak počas útoku obeti nič nezlomia alebo ju inak ťažko fyzicky nezrania, ide len o priestupok riešený pokutou alebo pár dňami väzenia, čo je zásadný paradox v krajine, kde sú muži prezentovaní ako ochrancovia žien. Nebol to impulz pre ženy ísť do ulíc?
Búriť sa proti čomukoľvek v Rusku je veľmi problematické. Putin navyše nemá rád feminizmus a feministky, vlastne nemá rád žiadne progresívne, slobodomyseľné hnutia. Jeho nočnou morou bola kapela Pussy Riot, výrazné predstaviteľky ruského feminizmu. Považoval ich za najväčšiu spodinu, úplne to najhoršie, čo môže byť, a dve z nich nechal zavrieť.
Ale vráťme sa k domácemu násiliu, ktoré je takou zvláštnou ruskou tradíciou spojenou s vysokou mierou alkoholizmu. Dochádza k nemu v obrovských percentách, práve v stave, keď je muž opitý. Tamojší alkoholizmus je pojem a v porovnaní s nami je to niečo nepredstaviteľné. Áno, aj u nás sú prípady, keď opití chlapi zmlátia svoje ženy. V Rusku je však alkoholizmus taký extrémny problém, že zásadne ovplyvňuje život spoločnosti ako takej. A vôbec sa nerieši.
Navyše v Rusku vôbec nie je zvykom domáce násilie nahlásiť. Stigma s ním spojená je oveľa väčšia, ako je napríklad u nás, hoci aj tu do istej miery stále pretrváva. V našich krajinách sa o ňom aspoň verejne hovorí, je témou politiky aj médií, či už sa to niekomu páči alebo nie. V Rusku ňou nie je, hoci v deväťdesiatych rokoch, keď sa v politike objavilo viac žien, začalo sa riešiť aj domáce násilie.
Moderných žien, ktoré pozdvihli hlavy a prestali byť len manželkami, pribudlo. Najčastejšie postavenie ruskej ženy v strednej a vyššej triede je byť manželkou alebo milenkou. Ženy, ktoré sa dobre vydajú, napríklad za oligarchu, sú v spoločnosti omnoho viac vyzdvihované, ako napríklad vedkyne alebo ženy, ktoré sa zaoberajú sociálnou prácou či domácim násilím. To je téma, ktorá nikoho veľmi nezaujíma.
Nebude miera domáceho násilia na ženách pre vojnu ešte viac narastať? Jedným z častých dôvodov násilia je aj zažitá trauma, ktorú majú mnohí ľudia, napríklad po návrate domov z bojového frontu.
Áno, je to tak. Štatistiky zatiaľ nie sú k dispozícii, pretože je to stále čerstvé, ale už dnes opozičné ruské médiá popisujú prípady, hlavne z oblastí, kde sa muži vracajú z vojny na Ukrajine. Obeťami zvyšujúceho sa násilia sú nielen ženy, ale aj deti a ich okolie. Vždy je to rodina, málokedy vyjde niekto na ulicu a tam niekoho zastrelí. To súvisí aj s ďalším problémom, že v Rusku je veľmi slabá sieť pomoci pre ľudí, ktorí ju potrebujú, napríklad vojnoví veteráni. Chodiť k psychológovi alebo k psychiatrovi? Kým na Západe sa apeluje na to, aby človek vyhľadal odbornú pomoc, v Rusku sa často používa fľaša vodky ako liek na frustráciu, ktorá je tam naozaj silná.
S rastúcou mierou spoločenskej frustrácie rastie aj miera domáceho násilia, pretože tamojší ľudia nemajú žiadnu svetlú budúcnosť. Navyše ani presne nevieme, čo všetko sa v ruskej spoločnosti deje. Štatistiky nie sú, pretože vedy ako sociológia sú odtlačené na okraj záujmu. Nejaké informácie máme len vďaka liberálnym médiám a sociálnym sieťam, ale veselé to asi nebude.
Keď som sa pripravovala na tento rozhovor, našla som texty o tom, ako napríklad časopis Slovenka počas socializmu na Slovensku predstavoval ideál, aká má byť správna socialistická žena. Existuje dnes v Rusku takýto typ propagandy, ktorý definuje rolu ženy v spoločnosti?
Áno, je to prítomné aj na školách, pretože sa začalo s výukou vlastenectva, ktorá prebieha každé pondelkové ráno. Funguje zhruba od minulého roka. V rámci nej sa na jednej strane spoločnosť u mužov militarizuje, na druhej strane sa u žien apeluje na vytváranie zázemia. Oproti deväťdesiatym rokom je to citeľná zmena. K spoločenskému dianiu sa omnoho viac vyjadruje ruská pravoslávna cirkev, ktorá bola predtým utláčaná.
Súkromný život človeka bol v deväťdesiatych rokoch v Rusku slobodnejší, dnes sa do všetkého miešajú štát a cirkev. Povedala by som, že ženy sú pod veľkým tlakom, ale to neznamená, že nemôžu študovať. Môžu, ale nemajú také uplatnenie v praxi.
Ondřej Pýcha
Čo sú ďalšie myšlienky tamojšej výuky k vlastenectvu?
U Rusov je akási tendencia k mecenášstvu, výchova k presvedčeniu, že my sme ten vyvolený národ, ktorý je zodpovedný za to, aby svet fungoval normálne, čo je v prípade Ruska úplne absurdné, pretože takmer nikto vo zvyšku sveta si to asi nemyslí. Zaujímavé je, že často sa vracajú do histórie a veľmi málo riešia budúcnosť. Spomínajú, ako Gagarin letel do vesmíru, ako vyhrali Veľkú vlasteneckú vojnu.
Je tam málo vízie o tom, ako bude vyzerať Rusko a akú rolu bude hrať vo svete. Ak sa zhovárame o ženách, nejaké ciele, ktoré by chceli dosiahnuť v gendrovej politike, sa vôbec neskloňujú. Všetko je o tom, čo bolo. Podľa môjho názoru je to preto, že Rusko dnes nemá čo ponúknuť, teda okrem toho, že treba rodiť a bojovať. To sú dve základné funkcie ruského občana a to je málo na to, aby sa národ nejako zaradil do svetového spoločenstva.
Čo sme na Západe za posledné desaťročia prehliadli? Na jednej strane sme sa sústredili na posun vpred, rovnoprávnosť, toleranciu, no niekde pritom nám v Rusku vyrástla obrovská propaganda, ktorá mení aj podobu našich krajín.
Náš euroatlantický svet má trošku problém v tom, že veľmi chceme, aby všetci boli ako my. Máme pocit, že to je najlepší komfort pre človeka – žiť tak, ako žijeme my. Náš hodnotový systém podľa mňa nie je univerzálny. Hodnoty, ktoré platia pre nás, ako je napríklad sloboda a rovnocenné postavenie žien, nie sú univerzálne pre celý svet, napríklad nie pre Afganistan alebo Rusko, ktoré sa nám kedysi zdalo také blízke.
Niekedy tlak vytvára protitlak a myslím si, že práve to sa stalo. Rusko sa už od čias Petra I. chce zúfalo stať európskou krajinou, ale zároveň sa nechce zmeniť. My sa tiež pozeráme na každého, kto nie je ako my, trošku cez prsty, čo je citeľné.
Zažila som to napríklad s Afgankami, keď som mala pocit, že im chcem pomôcť, aby mali rovnakú slobodu ako ja, ale ony o to úplne nestoja. Uvedomujem si, že naše postavenie modernej európskej ženy a obrovská zodpovednosť, ktorú máme, sú ťažko vykúpené. Stále sme v zhone, do toho vychovávame deti a je na nás vytváraný obrovský tlak.
Keď je niekto doma s deťmi dlhšie a nemá kariéru, pozerajú sa na neho cez prsty. Naopak, keď niekto robí iba kariéru a deti vôbec nemá, tiež čelí predsudkom. Stále si chceme niečo dokázať a máme pocit, že to je tá emancipácia a sloboda.
Nepochopili sme, že sú kultúry, ktoré majú iný hodnotový systém, a všetci, ktorí sú iní, sa nám zdajú horší. Lenže my nie sme žiadne merítko, ale len jedni z mnohých. Rusi musia mať pocit, že sa na nich pozeráme zvrchu, tak nám to oplácajú rovnakou kartou.
Ľudia stratili schopnosť vypočuť si druhý názor a aspoň premýšľať o tom, či tam nie je kúsok pravdy. Namiesto toho sa delíme na tábory a ihneď sa staviame na barikády.
V Rusku ste dlhé roky pracovali ako novinárka. Ako vás vnímali?
Žien novinárok tam bolo dosť a mnohé z nich sú výrazné novinárske osobnosti. Pravdou je, že keď sme v deväťdesiatych rokoch chodili do Čečenska počas vojny, veľa žien tam nebolo, čo ich miestami prekvapilo. Myslím si, že sa nám skôr snažili vyhovieť, či už miestni obyvatelia, alebo vojaci. Napríklad nám ponúkali odvoz na tanku. Ale dievča s kamerou vo vojne bola rarita.
Dnes je nielen v Rusku, ale aj v Prahe množstvo skvelých ruských novinárok, spomeniem napríklad Annu Politkovskú, na ktorú bol spáchaný atentát. Ženy v médiách sú častejšie tlačené do toho, aby boli moderátorkami na obraze, než aby chodili po vojnových zákopoch. Pravdou však je, že ruské ženy si v novinárčine idú za svojím. Sú veľmi húževnaté, pretože musia prekonávať viac prekážok než my. Jednoducho sú to drsniačky.
Ondřej Pýcha
Platí aj tam, že na ženské novinárky sú smerované omnoho osobnejšie útoky ako na mužov?
Určite. Ak chce niekto uraziť muža, povie mu, že je debil. Ak ide o ženu, často ide o snahu nejako ju ponížiť, či už ide o sexistické komentáre, útok na jej výzor a tak ďalej. Možno je to snaha o to, že ak žena zastáva nejaký významný post, chcú jej dať najavo, že naň nepatrí.
Ruská spoločnosť je v rámci sexistického vnímania žien niekde v sedemdesiatych až osemdesiatych rokoch – ak vám pleskne šéf po zadku, mali by ste byť rady, lebo to znamená, že si vás muž všimol. My sme sa našťastie posunuli vpred, oni, žiaľ, nie.
Francúzsky Le Monde publikoval článok, v ktorom vysvetľoval, že feminizmus je v Rusku vnímaný ako forma extrémizmu. Súhlasíte s nimi?
Áno, ale skôr než s podstatou feminizmu to súvisí s tým, že je vnímaný ako niečo infiltrované zo Západu. Všetko, čo prichádza zo Západu, je v Rusku buď extrémizmus, terorizmus, alebo niečo podobné. Spomínala som kapelu Pussy Riot, ktorá naozaj zmenila vnímanie feminizmu a pre väčšinu Rusov bola nepochopiteľná. Úprimne, ani ja s ich činmi úplne nesúhlasím.
Jedna z nich napríklad vošla do samoobsluhy, vzala si mrazené kura a na verejnosti si ho napchala do vagíny. Alebo šli do múzea, kde usporiadali hromadný sex, a ľudia z neho vydesene ušli. Ideu oslobodenia ženy, na ktorú chceli poukázať, úplne zdiskreditovali už na začiatku tým kuraťom. Potom kritizovali politiku, Putina, ale myslím si, že feministickému hnutiu v Rusku zásadne nepomohli.
Je to rovnaké, ako keď to zástupca z LGBT komunity preženie a v nejakej dedine vyskočí v extravagantnom outfite a myslí si, že tým ľudí presvedčí. Ľudia potrebujú čas a tak to bolo aj v prípade Pussy Riot v Rusku, kde sa slovo feminizmus stalo takmer nadávkou.
Rozhodne by som ich však za to neposadila do väzenia. Možno by som im dala pokutu za nevhodné správanie na verejnosti. V Rusku to získalo politický kontext, urobili z nich zločincov a zaradili ich do kategórie extrémistov. Myslím si, že feminizmus ako taký vo svojej umiernenej podobe v krajine existuje.
Vzdelaných žien v lekárstve a školstve je rovnako veľa ako u nás, aj tých na vysokých pozíciách. V Rusku však musíte byť niekoho príbuzný, aby ste zastávali dôležitý post, bez ohľadu na to, aké máte pohlavie. Lojalita a príbuzenský vzťah sú omnoho dôležitejšie.
Ak budete žena a zároveň vzdialená sesternica Putina, môžete byť námestníčkou ministra obrany. Ale aj v prípade, že ste muž, no nie ste lojálny, nedosiahnete nikdy nič. Problém feminizmu a rovnoprávneho postavenia žien je vlastne až na druhom mieste pri dosahovaní vysokých pozícií. Na prvom mieste je rodinkárstvo.
Existuje v Rusku niečo podobné ako ženské konferencie, kde sa stretávajú podnikateľky, alebo organizácie, ktoré sa zameriavajú na boj proti domácemu násiliu?
Rozhodne nie sú rozšírené ako u nás. Napríklad veľmi známa je vyslovene ženská organizácia Matky vojakov. Vedie ju Valentina Melnikovová, s ktorou sa osobne poznám, a je to neuveriteľná bojovníčka. Ide o organizáciu, ktorá združuje matky mužov bojujúcich na fronte a snaží sa im pomôcť, napríklad získaním štipendia. Nedávno som s ňou hovorila a sťažovala sa, že mnohé matky vojakov sú veľmi pasívne. Nechajú sa umlčať tým, že dostanú peniaze ako kompenzáciu za smrť syna.
V deväťdesiatych rokoch sa združovali aj podnikateľky, pretože práve do biznisovej sféry sa pár žien predralo. V tom čase založili stranu Zväz pravých síl s predsedníčkou Irinou Khakamadou, ktorá bola ikonou ženského úspechu v deväťdesiatych rokoch. Dnes už v politike nie je, myslím, že emigrovala, a o ženách ako ona už dnes v Rusku nepočujete. Bolo nádherne vidieť, že tie deväťdesiate roky boli roky slobody, síce chaosu, ale tiež nejakého nadýchnutia sa. Začali sa objavovať ženy ako pani Khakamada, vznikol spolok Matiek vojakov s pani Melnikovovou a hviezdneho úspechu dosiahla novinárka Anna Politkovská, ktorú, bohužiaľ, zavraždili po príchode Putina k moci.
Kým ikonou vtedajšej doby bola pani Khakamada, inteligentná, vzdelaná, úspešná podnikateľka a politička, dnes je to pani Matviyenko. Lojálna, nie príliš charizmatická, poslušná, nastrčená bábka v čele Rady federácie. Na týchto dvoch ženách vidíte, ako sa diametrálne zmenilo postavenie žien bez toho, aby to niekto oficiálne deklaroval. V autoritárskej spoločnosti, kde je najviac cenená mužská sila, pretože sa bojuje a dominuje zbrojársky priemysel, majú ženy omnoho menej priestoru.
Najväčším idolom počas Sovietskeho zväzu bola Alla Pugačova. Mimochodom, tá ma teraz úplne oslnila a musím ju spomenúť. Ona ako najslávnejšia žena v ruskej histórii po Kataríne II. emigrovala do Izraela a odsúdila vojnu. To naozaj nikto nečakal. V Rusku a vo vtedajšom Sovietskom zväze sa totiž vždy čakalo, čo povie Alla. Pozývali ju do Kremľa, spievala na všetkých koncertoch ku Dňu Ruska, mnohokrát bola vyznamenaná Putinom, Brežnevom aj Gorbačovom. Žena uznávaná vo všetkých režimoch zrazu povedala, že vojna je zlá. Myslím si, že tým dobre zakončila svoju kariéru. Dokonca sa po kritike vojny nachvíľu vrátila do Moskvy a Putin si ju nedovolil zavrieť. Kohokoľvek iného by zavreli.
Ondřej Pýcha
Petra Procházková
Ako sú na tom ostatné umelkyne?
V skratke? Zle. Nedávno prebiehal veľmi škandalózny súd s režisérkou Evgeniou Berkovich pre úplnú hlúposť. (Krátko po rozhovore bola Berkovich odsúdená na šesť rokov väzenia, pozn. red.) Problémom bola úplne nevinná hra, v ktorej nejaký divák našiel propagandu komunity LGBTQ. V Rusku je trestné propagovať medzi mládežou LGBTQ a medzičasom tam už našli propagáciu fašizmu, nacizmu a všetkého možného.
Je to náročné aj pre novinárky. Alsa Kurmaševová, ruská novinárka žijúca v Prahe, je matkou dvoch detí. Odišla za svojou ťažko chorou, umierajúcou matkou do Ruska a skončila vo väzení len preto, lebo sa neprihlásila na úradoch ako zahraničná agentka. Vo väzení je už viac ako rok. Ak beriete peniaze alebo vám honorár vyplácajú zo zahraničia, automaticky ste zahraničný agent.
Všetky neziskovky, ktoré berú peniaze zo zahraničia, musia mať dnes označenie zahraničný agent, čo je stigmatizačné. Keď sme sa rozprávali o domácom násilí – pôjdete sa sťažovať k organizácii, ktorá je označená ako zahraničný agent? Nepôjdete. A medzi nimi bolo množstvo neziskoviek, ktoré sa starali o obete domáceho násilia.
Petra Procházková
Vyštudovala žurnalistiku na Karlovej univerzite v Prahe. Krátko po ukončení štúdia sa zamestnala v Lidových novinách, kde pracovala takmer tridsať rokov. Pôsobila ako zahraničná korešpondentka v Rusku a Afganistane. Na mieste mapovala niekoľko ozbrojených konfliktov, napríklad v Gruzínsku, Náhornom Karabachu a tiež v Afganistane. V roku 2018 začala pracovať pre český Denník N, kde prispieva dodnes. Za svoju prácu získala niekoľko významných ocenení, ako napríklad Medailu Za zásluhy prezidenta Českej republiky alebo francúzske štátne vyznamenanie Rád čestnej légie
Celý život cestujete do krajín s veľmi odlišným hodnotovým systémom, než je ten náš. Vďaka čomu dokážete hovoriť s ľuďmi z opačného názorového spektra?
Skôr vysvetlím, ako to určite nedokážete. Nedávno som zažila jeden príklad v Gruzínsku, ktoré sa usiluje o vstup do Európskej únie a do krajiny prišli európski politici. Je to typická krajina, ktorá má problémy s postavením žien v spoločnosti aj s postavením komunity LGBTQ. Očakáva sa, že by mali prijať ten európsky pohľad na vec, ale niektoré krajiny potrebujú čas a niektoré to jednoducho vnímajú inak. Mne sa zdá, že Európska únia často nedokáže plniť rolu mediátora, ale snaží sa byť mentorom, čo je podľa mňa zásadná chyba.
Gruzínsko je dnes preplnené dezinformáciami ruskej propagandy o tom, čo krajinu čaká po vstupe do únie – že budú musieť ihneď povoliť sobáše párov rovnakého pohlavia, adopcie detí homosexuálmi, že muži budú chodiť po uliciach v ružovom. Navyše v krajine sledovali Eurovíziu, ktorú vyhrali veľmi extravagantní umelci, a boli z toho šialene pohoršení, a to aj tá liberálna časť spoločnosti.
Jednou z možností, podľa mňa tou nesprávnou, je prísť a povedať, že ste jednoducho zaostalí a nedorástli ste na to. Nehovorím, že európski politici niečo také povedali, ale postavili sa na stranu progresívnejšej časti spoločnosti a na zvyšok sa pozerali zvrchu. Začali hovoriť, že ide o menej vzdelaných ľudí z dediny. Správali sa ako slony v porceláne a docielili, že jednu časť spoločnosti povýšili nad druhú.
V Česku, a myslím si, že aj na Slovensku, sa tolerancia často chápe nesprávne. Zväčša tolerujeme niečo, čo sa nám páči, ale to nie je žiadna tolerancia, to sa nám jednoducho páči. Dokážete však tolerovať niečo, čo je vám protivné? Ja som na to naučená z domova, pretože mám doma jedenásť Afgancov a nie je jednoduché prijať niečo, o čom si myslíte, že to vlastne nie je dobré.
Nemôžete niekomu prikázať, aby sa zmenil, a povedať, že bude patriť k nám, len ak to bude mať ako my. Niekedy je potrebný čas a veľmi mierna komunikácia s veľkým rešpektom k tomu, čo sa nám nepáči a je nám protivné, pretože oni nás vidia rovnako. To Európa vôbec nevie. My sme naozaj mentori namiesto toho, aby sme v krízovej situácii, ako je napríklad v Gruzínsku, boli mediátori.
Myslíte si, že aj preto je spoločnosť teraz taká polarizovaná?
Myslím si, že áno. Ľudia stratili schopnosť vypočuť si druhý názor a aspoň premýšľať o tom, či tam nie je kúsok pravdy. Namiesto toho sa delíme na tábory a ihneď sa staviame na barikády. Je naozaj dôležité zlepšovať sa v počúvaní a premýšľať nad tým, čo hovorí druhá strana. Ja to mám doma každý deň, pretože tí Afganci sú kultúrne niekde úplne inde a v niektorých otázkach sme sa s manželom nezhodli ani za dvadsať rokov. Ale prečo by naša norma mala byť normou aj pre iných? Možno by sme sa niekedy mali radšej kriticky pozrieť sami na seba.
