„Akoby sa sem preniesla malá časť z veľkých miest Západu, viac z Berlína, Prahy, alebo dokonca z Paríža, susednej Viedne či Budapešti,“ napísal Slovenský staviteľ pred 90 rokmi, keď v Bratislave dokončili novú budovu Mestskej sporiteľne. S touto slávou sa spájali dve mená z jednej rodiny – Tomáš a Juraj Tvarožkovci.
Sen o sporiteľni, peňažnom ústave pre širokú verejnosť, niektorí mešťania snívali už v časoch, keď sa ich bydlisko volalo Bratislavou len niečo vyše roka. Neskorší člen správy sporiteľne Emanuel Karel Rosol spomínal, že to mestu navrhoval už na jeseň 1920. Sporiteľňu sa však podarilo založiť až novému primátorovi Bratislavy Ľudovítovi Okánikovi v roku 1923, hoci aj ten najskôr zápasil s nedôverčivosťou radných.
„K obratu došlo až vtedy, keď dr. Okánik vyzval riaditeľa Slovenskej banky Tomáša Tvarožka, aby prevzal zriadenie a projektovanie nového peňažného ústavu,” dodal ešte Rosol. Keďže v 100-tisícovej Bratislave vtedy pôsobilo už 39 rôznych bánk, nepriatelia projektu, najmä z maďarského a nemeckého prostredia, si z plánov robili posmech a sporiteľni dali prezývku „Städtische Krachbank”.
Rozhľadený dedo Tvarožek
Tvarožek bol však v tom čase už skúsený bankár a sporiteľňa pod jeho vedením napredovala. Z pôvodných priestorov Aponiho paláca, kde sa v temnom prízemnom priestore tiesnili štyria zamestnanci, presťahoval sporiteľňu najskôr do väčšej budovy na Primaciálnom námestí. Napokon ju usídlil v modernej budove, ktorú navrhol jeho brat Juraj. Kde sa títo úspešní súrodenci vzali?
Osudy rodiny podrobnejšie opísal v knihe Brezová pod Bradlom – osobnosti (ne)známe historik Slavomír Michálek. Píše v nej, že Tomáš a Juraj Tvarožkovci pochádzali zo známej rodiny Juraja Tvarožka st. a Anny, rodenej Poláčkovej, ktorá mala až trinásť detí. Na deda, pôvodným povolaním kováča, spomínal pre Forbes aj jeho vnuk Branislav Tvarožek.
„Prvým podnikateľom v našej rodine bol už starý otec. Rodina sa mu rozrastala, a tak si jedného dňa povedal, že ho kováčske remeslo viac neuživí a v Brezovej si prenajal hostinec. A prvá vec, čo spravil, že zobral štyri vozy, na každý zavolal dvoch chlapov s puškami a vybral sa až do Rumunska, kdesi do Besarábie. Mesiac cesty tam, mesiac naspäť. Po víno, lebo ľudia chceli zahraničné, fajnové.“
Dedo Tvarožek nebol študovaný, ale bol scestovaný a rozhľadený. Vedel, že deťom musí dať dobré vzdelanie. Všetkých jeho trinásť detí vyštudovalo minimálne strednú školu, vrátane piatich dievčat, čo vtedy ešte nebolo zvykom.
Úspešný syn aj vnuci
Branislavov otec Eduard sa neskôr stal kľúčovým človekom v Slovenskej obilnej spoločnosti. Úspešní boli aj súrodenci – v Bratislave si v týchto dňoch pripomínajú Juraja a Tomáša.
Tomáš, ktorý sa narodil presne pred 130 rokmi (21. decembra 1892), v mladosti dobre a rád maľoval, otec ho však viedol k „istejšej“ dráhe finančníka. Už ako osemnásťročný začal pracovať v Živnostenskej banke v Prahe, ešte pred prvou svetovou vojnou stihol byť bankovým úradníkom vo Vrbovom, v Novom Meste nad Váhom, v Ružomberku a vo Viedni. Po prvej svetovej vojne sa stal riaditeľom Hospodárskej banky sídliacej v Trnave.
Juraj, ktorého 135. výročie narodenia sme si pripomenuli pred necelým mesiacom (30. novembra 1887) po štúdiách architektúry pôsobil v ateliéroch v Budapešti a Prahe. V roku 1914 narukoval do rakúsko-uhorskej armády, no padol do ruského zajatia. V rámci neho pomáhal projektovať priemyselné sibírske mesto Kemerovo. Neskôr sa pridal k československým légiám, do vlasti sa vrátil v roku 1920 – cez Kóreu, Japonsko a USA.
Najrevolučnejšia stavba
V druhej polovici 20. rokov 20. storočia sa cesty bratov synergicky spojili. Mestská sporiteľňa, na ktorej čele stál Tomáš, v roku 1929 kúpila pozemok na novú centrálu. „Vzhľadom na cenné a tiež pomerne drahé stavebné miesto, rozhodla sa správa, že budova nemôže slúžiť len sporiteľni,“ písalo sa v knihe o budove z roku 1932. Projekt dostal na starosť predstaviteľ funkcionalistickej architektúry – Juraj Tvarožek.
„Tomáš Tvarožek neschválil prvý architektonický návrh a povzbudzoval svojho brata Juraja, aby zvolil modernejší prístup, k čomu on pristúpil,“ povedala o pozadí výstavby sporiteľne architektka Henrieta Moravčíková.
Výsledok? „Keby sme mali nájsť vo svojej dobe najrevolučnejšiu slovenskú modernú funkcionalistickú budovu, bola by ňou určite Mestská sporiteľňa,“ píše sa dnes v Registri modernej architektúry Oddelenia architektúry Historického ústavu SAV. „Bol to mimoriadne odvážny a zrelý čin a dodnes pôsobí v prostredí budov, ktoré ju obklopujú, novátorsky,“ dodávajú experti.
Odvaha počas SNP
Napokon, odvaha Tvarožkovcom nikdy nechýbala. Juraj bol legionárom, zúčastnil sa Slovenského národného povstania a neskôr ho väznili komunisti. Tomáš počas druhej svetovej vojny pomáhal českým vlastencom pri prechode z protektorátu do zahraničia, zúčastnil sa príprav SNP a bol členom povstaleckej Slovenskej národnej rady (SNR).
Po vojne bol povereníkom pre financie, avšak len krátko – v júli 1945 predčasne zomrel. Predsedníctvo SNR vtedy vyhlásilo sedemdňový štátny smútok.
Silné zásady sa prenášali aj na ďalšie generácie. Branislava Tvarožka na začiatku druhej svetovej vojny vylúčili zo školy za to, že zatieral hákové kríže a písal heslá proti nacizmu, počas povstania sa stal členom vysokoškolského strážneho oddielu generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. Neskôr ho komunisti väznili v uránových baniach v Jáchymove.
Dnes už 97-ročný Branislav Tvarožek sa rovnako zúčastnil na akcii občianskeho združenia Osobnosti pod Bradlom nazvanej Pocta Tvarožkovcom za zásluhy o rozvoj Slovenska. Súrodencov bude po novom pripomínať pamätná tabuľa, ktorá bude onedlho zdobiť bratislavskú Metropolku, ďalšiu z nadčasových stavieb Juraja Tvarožka.