V novom projekte Moderná krajina sa pýtame osobností z obálok Forbesu, čo treba spraviť, aby bolo Slovensko v 21. storočí úspešné. Projekt sme spustili pri príležitosti 10. výročia vstupu značky Forbes na slovenský trh. Jeho cieľom je prezentovať názory a odporúčania hlasu slovenského biznisu a vytvoriť platformu, ktorá bude šíriť ich myšlienky ako inšpiráciu na diskusiu o tom, ako posunúť Slovensko a urobiť z neho modernú krajinu a super miesto na život.
Tentokrát sme sa rozprávali so zástupkyňou priemyselnej firmy a jej názoroch na úroveň inovácií a ich posilňovania v krajine a, prirodzene, aj o vplyve pandémie na biznis. „Podpora inovácií v priemysle u nás zaostáva, prevláda názor, že firmy si chcú z verejnej podpory len prilepšiť,“ hovorí spoluzakladateľka a výkonná riaditeľka firmy MicroStep Eva Stejskalová. Bez zmeny tohto pohľadu sa však k vyspelým priemyselným krajinám nepriblížime, upozorňuje.
Ako by podľa vás mal vyzerať priemysel a jeho podpora v modernej krajine 21. storočia?
Problém Slovenska vidím v tom, že zatiaľ čo iné rozvinuté krajiny riešia uhlíkovú neutralitu a digitálnu transformáciu, nám sa nakopilo množstvo problémov, ktoré do 21. storočia už ani nepatria. Preto aj (materiál vlády) Moderné a úspešné Slovensko zahŕňa až osem oblastí, ktoré treba urgentne riešiť. Medzi ostatnými respondentmi vo vašom projekte Moderná krajina som si všimla, že najviac rezonovali oblasti Vzdelávanie, Digitalizácia a Veda, výskum a inovácie, čo je z hľadiska vízie prechodu k znalostnej ekonomike celkom pochopiteľné.
Podľa môjho názoru je však minimálne rovnako dôležité obnoviť na Slovensku dôveru vo verejné inštitúcie a vyrovnať sa s korupciou. V opačnom prípade bude verejná podpora priemyslu a priemyselného výskumu stále vnímaná negatívne. Veď aj samotné Moderné a úspešné Slovensko sa zameriava na podporu univerzít a verejných výskumných inštitúcií, čiže na vedu a základný výskum. Pritom nám EK oprávnene vyčíta, že zaostávame najmä v inováciách. Nie som si vôbec istá, či inovácie vnímame správne.
V akom zmysle?
Inovácie nie sú nové myšlienky. Veľa ľudí si inováciu zamieňa s invenciou, kreativitou, s vytváraním nápadov. No kým tie nové myšlienky neuvedieme do praxe, inovácia to nie je. Lebo inovácia je až myšlienka, ktorá prináša hodnoty
Čo štát v súčasnosti robí, aby vo výrobných firmách podporoval inovácie a inovatívnosť?
Úroveň inovácií je tu veľmi slabá a medzi zodpovednými ľuďmi ani nevidím snahu, aby sa to zlepšilo. Slovensko je v rámci EÚ v inovačnej výkonnosti na chvoste, patríme medzi slabých inovátorov.
Eva Stejskalová vo vývojovom centre MicroStepu v Bratislave. Foto: Miro Nôta
V čom zaostávame?
EÚ posudzuje napríklad počet študentov v terciárnom vzdelávaní, počet patentových prihlášok, startupov, investície do výskumu a vývoja, ale aj export high-tech produktov… je to celá škála parametrov. Výkonnosť Slovenska za posledných 7 – 8 rokov zostáva na tej istej hodnote. No v realite to znamená, že iné krajiny nás v tom období preskočili. Preto ma prekvapuje, že ministerstvo hospodárstva, do ktorého agendy patrí rozvoj priemyslu, sa tejto problematike viac nevenuje. Dokonca minister hospodárstva sa vyjadril v takom zmysle, že väčšina startupov len páli peniaze investorov.
To je podľa mňa prejav toho, kde sa naša spoločnosť nachádza. Prevláda tu nedôvera a aj dobré aktivity preto trpia. Netvrdím, že neexistujú startupy, ktoré úmyselne zneužijú peniaze investorov, ale napriek tomu sú startupy jedným z najefektívnejších spôsobov komercializácie nových nápadov a technológií. Pozrite sa na Ameriku, kde sa tiež objavujú prípady podvodov.
Len si spomeňte na firmu Theranos, ktorá vybrala od investorov stámilióny s vedome falošným prísľubom, že prinesie prevratnú diagnostiku na základe jednoduchých krvných testov. Napriek tomu to neznamená, že Američania teraz zanevrú na startupy. A tento negatívny postoj sa netýka iba podpory začínajúcich firiem. Dokonca i v prípade takého nástroja, ako je superodpočet (možnosť znížiť si daňový základ o výdavky na výskum a vývoj, aktuálne vo výške 200 percent), ktorý inde funguje už dlho a u nás posledných pár rokov, vnímam snahy z MH, že to treba zastaviť.
Čo si myslí Richard Marko, CEO spoločnosti ESET
Existujú oblasti, v ktorých môže mať štát záujem o udržanie know-how a snahu o zabezpečenie samostatnosti. V kontexte koronakrízy môže ísť napríklad o vývoj a výrobu liečiv, testov či vakcín na infekčné choroby. Vo všeobecnosti by však bolo vhodnejšie podporiť tie najlepšie nápady bez toho, aby štát vopred definoval konkrétne oblasti. Rozhodli by prísne kritéria, kde by nemala chýbať ani aplikovateľnosť či prínos pre spoločnosť, a kvalitný hodnotiaci proces za účasti medzinárodných hodnotiteľov.
Prečo?
Je obava, že mnohé firmy prezentujú ako inovácie niečo, čo v skutočnosti inováciou nie je a týmto spôsobom optimalizujú dane. My však namiesto toho, aby sme zlepšili kontrolný mechanizmus, zavrhneme superodpočet, ktorý je vo vyspelých krajinách efektívnym nástrojom podpory inovácií. To isté sa týka aj priamej podpory inovatívnych firiem.
MicroStep je prijímateľom stimulov na rozvoj vedy a výskumu z ministerstva školstva a v minulosti sme riešili aj projekty podporované Agentúrou na podporu výskumu a vývoja. Pre nás boli všetky tieto projekty veľkým prínosom. V roku 1991 sme začínali so základným kapitálom 380-tisíc Kčs, teda asi 13-tisíc eur. Financovali sme sa zo zákaziek, a preto aj práca na konkrétnej zákazke mala vždy prednosť pred dlhodobým výskumom.
Významnejšie sme sa na trhu presadili až moderným riadiacim systémom, ktorý sme vyvinuli v rámci takéhoto trojročného výskumného projektu. Mali sme stanovený plán a museli sme ho dodržiavať. Umožnilo nám to zrealizovať dlhodobú víziu. Súkromné prostriedky na takýto vývoj sme nemali. Keď sa povie súkromná firma, mnohí si predstavia Microsoft alebo Apple, ktoré majú nekonečné prostriedky. Ale realita väčšiny slovenských firiem je iná.
Nerobili by firmy výskum aj tak, lebo ich k tomu núti konkurencia?
Nie je to celkom tak. My zväčša robíme výskum, ktorý sa s veľkou pravdepodobnosťou do roka až dvoch začne kapitalizovať. Nemôžeme si dovoliť pustiť sa do výskumu niečoho, čo bude na trhu žiadané možno o päť-desať rokov, alebo je spojené s vyššou mierou rizika, z vlastných prostriedkov. Je v záujme štátu, aby firmy podporil v tom, aby tu boli aj o desať rokov, zamestnávali ľudí a platili dane.
Ako sa od 90. rokov vyvinula podpora vedy a výskumu priamymi stimulmi?
Väčšia časť prostriedkov ide do vedy a základného výskumu. Na jednej strane to chápem, lebo u nás sú veda a základný výskum podfinancované. Ale znižovať preto podporu priemyselného výskumu je nepochopenie reality. Musíme vybudovať domáce firmy, ktoré budú mať vlastné vývojové základne, schopné do praxe previesť nové nápady, technológie, patenty a prinášať na trh vlastné high-tech výrobky. Inak sa produkty našej vedy a základného výskumu budú uplatňovať v zahraničí a my naďalej zostaneme montážnou dielňou.
Je pre vás cesta spolupracovať so základným výskumom?
Spolupracujeme so Slovenskou technickou univerzitou. Spolupráca má význam nielen pre nás, ale aj pre samotnú univerzitu – napríklad doktorandi majú možnosť riešiť reálne problémy z praxe. Myslím si však, že ak univerzity majú byť pre priemysel partnerom, je potrebné ich výskumné kapacity posilniť. Univerzity sú u nás stále chápané ako viac-menej výhradne vzdelávacie inštitúcie, nie výskumné.
Hovorili ste o nedôvere pri využívaní štátnych peňazí. Je to spojené s množstvom korupčných škandálov, ktoré tu boli. Čo by sa podľa vás muselo stať, aby sa situácia otočila?
Ja tú nedôveru, samozrejme, chápem. Len nás v oblasti inovácií môže stáť veľmi veľa. Zoberte si príklad ministerky pre investície Veroniky Remišovej, ktorá mala hlavnú agendu v protikorupčnom boji. Teraz však bude rozdeľovať eurofondy a tam sa určite objavia nejaké podozrenia, má predsa dosť nepriateľov. Najhoršie, čo sa môže stať, je, že nebude konať vôbec.
Je menšie nebezpečenstvo, keď sa pár percent prostriedkov nevynaloží efektívne, ako keď neurobíme vôbec nič. Rovnako, ako sa mýlia investori, sa môžu pomýliť ministerskí úradníci a nemusí za tým byť hneď korupcia. Potrebovali by sme možno dva roky na očistenie spoločnosti a vybudovanie dôvery. To, čo sa teraz okolo nás deje, k tomu prispeje. Už tu prestáva platiť istota, že nech spravia istí ľudia čokoľvek, zostávajú beztrestní.
Keď sa hovorí o digitalizácii krajiny, často sa ako príklad uvádza Estónsko. Je nejaká krajina, ktorú by ste podobne vyzdvihli v podpore inovácií v priemysle?
Prakticky vo všetkých vyspelých krajinách EÚ je ich verejná podpora oveľa silnejšia ako u nás. To sa týka aj povedzme Nemecka či Rakúska. Podporujú projekty vo firmách, financujú digitálne huby, klastre. Keď ste menšia firma, nie ste schopná pojať všetky nové technológie. Klastre môžu významne pomôcť firmám inovovať poskytovaním inovačných služieb – školení, poradenstva, pomoci pri prototypovaní. Po pár rokoch sa už takéto klastre vedia čiastočne financovať aj samy, no spočiatku ich musí prefinancovať štát.
Môže viac pomôcť EÚ a jej programy?
Áno, mali by sme sa viac zapájať do európskych inovačných štruktúr, nielen kvôli možnosti získania prostriedkov na výskum a inovácie, ale aj kvôli prístupu ku know-how. Ale viem, že to nie je jednoduché. Treba mať dlhoročne pestované kontakty, vzťahy s výskumnými ústavmi a univerzitami, aby ste sa do výskumu dokázali zapojiť. Nám chýbajú aj inštitúty aplikovaného výskumu, ako je napríklad Fraunhofer v Nemecku alebo VTT vo Fínsku. Mnohé veľké výskumné projekty sa riešia v medzinárodných konzorciách a tie bývajú vedené takýmito ústavmi. Priemyselné firmy bývajú partnermi, u nich sa realizujú pilotné aplikácie. No my, žiaľ, takúto infraštruktúru nemáme.
Majú slovenské firmy snahu zapojiť sa do takýchto projektov?
V rokoch 2017 – 2018 som bola členkou Strategickej skupiny na najvyššej úrovni pre priemyselné technológie, čo bol poradný orgán EK pri príprave stratégie na nové rozpočtové obdobie. Mala 14 členov, z toho až 13 ľudí bolo z pôvodných členských krajín EÚ15 . Aj z tohto je zjavné, že nové členské krajiny nie sú dostatočne zapojené do európskych výskumných a inovačných iniciatív a pre vyspelé krajiny sme takmer neviditeľní.
Som rada, že som sa napriek tomu, že som časovo dosť vyťažená operatívou vo vlastnej firme, rozhodla byť súčasťou Strategickej skupiny. Bolo to skvelé, umožnilo mi to stretávať sa s riaditeľmi ústavov aplikovaného výskumu, veľkých výskumných firiem, predstaviteľmi akadémií vied a tiež upozorniť na to, že zaostávanie nových krajín v inovačnej výkonnosti je problém, ktorému sa treba venovať. Je mi ľúto, že naši zástupcovia v Bruseli viac nelobujú za účasť nových členských krajín v takýchto aktivitách a projektoch.
Spomenuli ste, že nám chýba infraštruktúra typu Fraunhofer. Bola by to cesta, ako reálne pomôcť tunajším priemyselným firmám?
Myslím, že pre firmy sú takéto inštitúty obrovským prínosom. Ľudia z nich sú spätí s praxou, vedia, čím firmy žijú, aké problémy riešia. U nás vidím ako hlavný problém transferu technológií, že výskum na univerzitách je príliš akademický, kontakt s priemyslom je slabý. Práve inštitúty aplikovaného výskumu môžu byť tým ohnivkom, ktoré pri spoločných projektoch prepojí univerzity a priemysel.
Slovenský priemysel je silne koncentrovaný na automotive odvetvie. Zrejme neplatí zjednodušený pohľad, že sme len montážna dielňa automobiliek. No nemali by sme sa snažiť viac sa pozerať aj za horizont tohto odvetvia? Rozvíjať aj iné priemyselné odvetvia?
Vďaka automobilovému priemyslu sme sa prepracovali tam, kde sme, vôbec ho nezatracujem. Zvýšil sa HDP, produktivita práce. Ale musíme sa pozerať ďalej. Bohužiaľ, nevyužili sme príležitosť, aby sa popri zahraničných automobilkách rozvíjalo viac našich domácich firiem. Väčšina koncernov si sem priniesla svojich dodávateľov, naše firmy nedokázali dodávať v potrebnom objeme, v kvalite. No kým zahraničné firmy tu dostávajú investičné stimuly, domáce firmy sme veľmi nepodporili.
Ako si predstavujete ideálnu situáciu, v akej by sa mohol nachádzať slovenský priemysel povedzme o desať rokov?
Keď som čítala dokument Moderné a úspešné Slovensko a to, ako sa budeme približovať priemeru EÚ, spomenula som si na rozprávku Alenka v krajine zázrakov. Keď sa stretla s Červenou kráľovnou, hovorila jej: V našej krajine, keď bežím dostatočne dlho, tak sa niekam dostanem. Ale to je pomalá krajina, odpovedala jej kráľovná. U nás musíš bežať, ako vládzeš, aby si sa udržala na mieste. A keď sa chceš niekam dostať, musíš bežať dvakrát tak rýchlo. Preto tie čísla približovania sa k priemeru EÚ považujem za značne optimistické. Musíme si uvedomiť, že krajiny okolo nás sú rozbehnuté. My už len na to, aby sme sa prestali prepadávať, musíme začať bežať najrýchlejšie, ako vládzeme.
Na to však musí prísť systémová zmena, aby sme „prehodili rýchlosť“, nie?
Hlavne musí prísť zmena v myslení ľudí. Musíme pochopiť, že vyspelú Európu nedobehneme, pokiaľ nebudeme inovovať. Slovensko je priemyselná krajina, priemysel tu má bohatú tradíciu, na ktorej sa dá stavať. Nesmieme však zaspať dobu. Musíme do priemyslu nasadzovať nové technológie a vyvíjať vlastné výrobky. Možno sa nám takto podarí aj pritiahnuť tých mladých ľudí, ktorí nám odchádzajú za zaujímavou a dobre platenou prácou do zahraničia.
Koronakríza v priemysle
Ako sa v tomto období darí MicroStepu?
Táto situácia nás trochu zaskočila, aj keď už koncom minulého roka bolo vidieť v priemysle ochladenie. Produktom našej firmy sú CNC rezacie centrá, ktoré pre odberateľské firmy predstavujú investície a tie každý v kríze škrtá ako prvé. Preto je náš priemysel veľmi cyklický, každá kríza nás prudko zasiahne.
Takže ste sa spomienkami vrátili späť ku krízovému roku 2008?
Áno, tam sme zaznamenali prepad výroby nových strojov približne o 60 percent. Vtedy nám trvalo niekoľko rokov, kým sme sa dostali na predkrízové úrovne.
Teraz vidíte podobný priebeh?
V marci a apríli nám klesli nové objednávky takmer na nulu. Mali sme vážne obavy, že niekoľko mesiacov až rok sa situácia nestabilizuje. Urýchlili sme preto racionalizačné opatrenia, ktoré sme plánovali už dlhšie. Momentálne máme asi o 60 ľudí menej než vlani, takže zamestnávame zhruba 400 ľudí. Našťastie sa ukázalo, že prepad v prvej vlne bol síce hlboký, ale relatívne krátky. Už v júni sme sa dostali nazad, z pohľadu objednávok to bol náš vôbec najsilnejší mesiac v histórii. Až do septembra sme išli naplno.
Čo hovorí Norbert Hovančák, člen predstavenstva Slovenskej sporiteľne, zodpovedný za firemné bankovníctvo
Dobrá banka stojí pri klientovi. V dobrých aj ťažších časoch. Teším sa, že v prípade MicroStepu a Slovenskej sporiteľne to platí doslova. MicroStep je svetovou špičkou vo svojom odvetví, dáva prácu ľuďom v Hriňovej, Partizánskom aj Bratislave a úspešne spolupracujeme vyše desaťročie. Verili sme im v časoch, keď ekonomika rástla, a veríme im aj v súčasnosti a stojíme za nimi. Rovnako sme presvedčení, že v náročnom období dokážeme pomôcť podnikateľom a naštartujeme slovenskú ekonomiku, ak budeme nakupovať doma. Napríklad vianočné darčeky môžu ľudia nakupovať u lokálnych predajcov či na slovenských eshopoch. Je skvelé, že do iniciatívy Doma nakupujem sa zapojilo už vyše 800 firiem a postupne pribúdajú ďalšie.
Zasiahla kríza aj vaše plány vo vývoji?
Nie, snažili sme sa, aby to tak nebolo. Na výskumno-vývojovú základňu sme nechceli siahať, keďže sme ju roky budovali a je základom našej konkurenčnej výhody. Samozrejme, ak by kríza trvala pridlho, museli by sme šetriť aj v tejto oblasti. Momentálne zase sledujeme zníženie počtu objednávok. Ale hovorí sa o vakcíne a vďaka tomu vnímame, že panika nie je taká ako na jar. Veríme, že do pár mesiacov sa to stabilizuje.
Takže správy od výrobcov vakcín asi dosť bedlivo sledujete.
To áno. Ale hlavne potrebujeme, aby sa zvýšila mobilita. Naše zariadenia sa nekupujú cez internet. V jednotlivých krajinách máme zástupcov a je potrebné, aby obchodníci mohli navštevovať zákazníkov, aby si zákazníci mohli ísť pozrieť referenčné stroje. Často prichádzajú aj priamo k nám, veď pre firmy je stroj od nás veľká investícia. To všetko sa momentálne nedeje.
A nekonajú sa ani veľtrhy a výstavy, čo je asi vo vašom odvetví dôležité miesto pre predaje.
Práve včera nám oznámili, že jeden z najvýznamnejších veľtrhov v našom priemysle, nemecký Euroblech, sa ani v presunutom marcovom termíne nebude konať. Istým spôsobom je to však pre nás aj úľava. Takéto výstavy sú veľmi nákladné a očakávame z nich ohlasy v podobe nových objednávok. Ísť na veľtrh, kde by neboli návštevníci, naozaj nedáva zmysel.
Ako dopadne tento rok z pohľadu výnosov a ziskovosti?
Výnosy nám klesnú zhruba o 20 percent, ziskovosť tiež poklesne. Ale vnímame ako obrovský úspech, že sa nám darí firmu držať v chode bez väčších úsporných opatrení.
Väčšinu odberateľov máte stále v EÚ?
Áno, ale máme aktívnych predajcov aj mimo únie. Momentálne nám napríklad zvýšený obrat robí naše čínske zastúpenie. Čína sa s koronavírusom vyrovnala lepšie ako väčšina krajín. Máme tam obchodne a technicky veľmi zdatné zastúpenie. Nie je preto nutné, aby tam cestovali naši ľudia, čo je teraz výhodou. Vďaka tomu máme z Číny niekoľko veľkých objednávok. V prípade tejto krajiny sa spravidla nehovorí o jednom stroji, ale trebárs o ôsmich. Je to pre nás, samozrejme, zaujímavý trh, hoci tam máme iný biznis model ako v ostatných krajinách. Nedodávame kompletné stroje, to by sme neboli cenovo konkurencieschopní. Dodávame technológiu, technologické hlavy, riadiaci systém, softvér, ale železo, napríklad rezacie stoly či portály, sa vyrábajú v Číne a tam sa tiež stroje kompletizujú podľa našej dokumentácie.
Vidíte v tejto krízovej situácii aj nejaké príležitosti?
Už pred touto krízou sme začali zefektívňovať procesy a hľadať rezervy, čo sa teraz ukázalo ako správna cesta. Vnímame, že pre nás dáva zmysel robiť veci s najvyššou pridanou hodnotou a v tom chceme pokračovať aj v budúcnosti. Produktovo sa chceme viac sústreďovať na komplexné riešenia, kde sa vyžaduje vyššia miera automatizácie. Sme síce strojárska firma, ale background nás zakladateľov je v automatizácii. Od začiatku sme naše výrobky smerovali k inteligentnej výrobe, o ktorej teraz už hovoria všetci. Rozvoj digitálnych technológií je pre nás príležitosťou posunúť inteligenciu našich rezacích centier na kvalitatívne ešte vyššiu úroveň.
Čo robí MicroStep
Eva Stejskalová je spoluzakladateľka a spoločníčka firmy MicroStep, ktorú založila desiatka zamestnancov Katedry automatizácie a regulácie na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave. Firma sa venuje výskumu, vývoju a výrobe CNC centier na delenie materiálu plazmou, laserom, kyslíkom a vodným lúčom. Vďaka vlastným riadiacim systémom a softvérovému vybaveniu prináša vysoko automatizované riešenia. Výrobnú bázu má v Hriňovej a v Partizánskom, vývoj v Bratislave. MicroStep exportuje 95 percent produkcie. Obrat firmy vlani presiahol 41,7 milióna, zisk pred zdanením 665-tisíc eur. Momentálne má 33 spoločníkov, pôvodní zakladatelia pribrali medzi seba dlhoročných zamestnancov. Ako v tomto vlastníckom zložení vyzerá rozhodovanie vo firme? „Máme troch konateľov, ktorí sú aj výkonnými riaditeľmi, na nás je zodpovednosť za firmu. Dôležité rozhodnutia robíme spolu. Alexej Makuch má na starosti predaj, marketing a zákaznícke služby, Iren Brhlík má pod sebou výrobu. Ja som zodpovedná za finančné riadenie a výskum a inovácie,“ hovorí Eva Stejskalová.
O projekte Forbes: Moderná krajina
Poďme spraviť zo Slovenska „Modernú krajinu“ 21. storočia. Využime aktuálnu krízu i prostriedky, ktoré sa s ňou spájajú, a posuňme Slovensko o veľký krok ďalej. Taký je plán projektu „Moderná krajina“, v ktorom sa Forbes pýta osobností z obálok ako na to!
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
