V Partizánskom organizujú prehliadky mesta aj kultúrne podujatia, rozprávajú sa s absolventami Baťovej školy práce a teraz sa pustili do rekonštrukcie jednej z najstarších fabrických budov. Občianske združenie Fabrika umenia v crowdfundingovej kampani vyzbieralo 33,7-tisíc eur od viac ako tisíc darcov.
Fabrika 61 je najstaršiu päťposchodovou budovou vo fabrickom areáli v Partizánskom. Vďaka nadšencom z Fabriky umenia by sa do chátrajúcej budovy, ktorá je dnes v súkromnom vlastníctve, mohol vrátiť život.
Foto: Fabrika umenia
Na jej obnovu v kampani na portáli Donio vyzbierali 33 703 eur od 1 015 darcov. Zakladateľka iniciatívy pre Forbes vysvetľuje, že premeniť ju na kultúrne centrum nebolo ich prvým zámerom.
„Videli sme, že nemá veľký význam otvárať kultúrne centrum v budove, ktorá má osemtisíc metrov štvorcových a päť poschodí. Hľadali sme preto spôsob, ako by sme mohli vdýchnuť život do celej budovy tak, aby mohla byť aj ekonomicky udržateľná,“ vysvetľuje a dodáva, že už dnes oslovujú projekty, ktoré by kultúrno-komunitné centrum mohli doplniť a vdýchnuť tak život aj ostatným častiam budovy.
Jej súčasťou preto okrem ďalších lokálnych občianskych iniciatív majú byť aj podniky, coworkingové centrum či kancelárie. Na základe odbornej štúdie od organizácie Spolka vedia, že po takýchto priestoroch je v Partizánskom dopyt.
Pre komunitu
Súčasný majiteľ Fabriky 61 ju ponúka na predaj za cenu dvojizbového bytu v Bratislave. Občianske združenie už s ním podpísalo zmluvu o budúcej zmluve a pokračujú v rokovaniach. Pri kúpe budovy rátajú aj s nenávratným grantom z programu Transformácia Hornej Nitry, o ktorý budú môcť požiadať aj vďaka peniazom z crowdfundingovej kampane.
Vlnu podpory, akú počas kampane dostali, podľa zakladateľky nečakali. To, že ich podporilo viac ako tisíc darcov, je podľa nej signál, že chcú, aby ich mesto na svoju baťovskú históriu nezabudlo. Okrem toho sa im ozvalo niekoľko firiem aj jednotlivcov, ktorí sú ochotní sa na rekonštrukcii podieľať pro bono.
Fabriku 61 podľa Kataríny Janíčkovej budú rekonštruovať postupne aj s ohľadom na obmedzené finančné možnosti. „Nemôžeme si dovoliť do nej ‚naliať‘ niekoľko miliónov eur naraz a kompletne ju vynoviť behom pár mesiacov. Nemáme za sebou nikoho, kto by si takýto krok mohol dovoliť,“ vysvetľuje.
Foto: Fabrika umenia
„Budeme sa snažiť využiť všetky dostupné možnosti financovania počínajúc Transformáciou Hornej Nitry, do ktorej výziev s naším projektom veľmi pekne zapadáme a mohla by nám pokryť prvotnú rekonštrukciu. Okrem toho si na projekt berieme aj pôžičku,“ hovorí a dodáva, že práve na prípravu grantu využijú najväčšiu časť peňazí z crowdfundingovej kampane. Vďaka tejto podpore budú môcť aj vylepšiť statiku budovy, opraviť okenné tabule a vypratať biologický odpad. Verejnosť môže projekt aj naďalej podporiť cez portál Darujme.sk.
Moc umenia
Katarína Janíčková vedie v Partizánskom občianske združenie Fabrika umenia od roku 2015. „Boli sme partia kamarátov, ktorí sa z Partizánskeho nechceli odsťahovať, no chýbali nám tu kultúrne podujatia pre mladých. Tak sme si povedali, že to môžeme skúsiť zmeniť a niečo pre to urobiť,“ vysvetľuje a dodáva, že sú sami súčasťou cieľovej skupiny, pre ktorú projekt robia.
Ich doteraz najväčším projektom je podujatie Moc umenia, ktorá bude mať toto leto už svoj desiaty ročník. „Chceme, aby vo všetkom, čo do Partizánskeho prinesieme, bolo niečo, vďaka čomu ľudia môžu rásť, čo ich inšpiruje alebo niečo naučí,“ hovorí zakladateľka. „Na začiatku boli aj podujatia, na ktoré nám prišlo veľmi málo ľudí a pýtali sme sa, či to teda má zmysel robiť v Partizánskom, či je tu o takýto typ kultúry vôbec záujem. Vyhodnotili sme si však, že to nechceme robiť inak. Nechceme robiť masovú kultúru, ktorá možno ľudí priláka, ale inak bude prázdna.“
Foto: Fabrika umenia
Dôležité je preto podľa nej aj to, aby formáty, ktoré Fabrika umenia do Partizánskeho prináša, boli pre ľudí cenovo dostupné, mnohé z nich majú dokonca voľný vstup. „Veľa našich aktivít preto stojí na grantoch z Fondu na podporu umenia, ktoré veľmi pomáhajú organizáciám, ako sme my. Ľudia často vnímajú FPU ako grantový zdroj pre konkrétnych umelcov, ale jeho záber je v skutočnosti oveľa širší. Fond na podporu umenia pomáha mnohým organizáciám v regiónoch a bez jeho podpory by rôzne typy podujatí vôbec neboli realizovateľné. Z môjho pohľadu je ale veľmi dôležité, aby ľudia rôzne typy umenia mohli zažívať nielen v Bratislave a v Košiciach,“ zdôrazňuje Katarína Janíčková.
Baťov odkaz
Najmä od minulého leta sa okrem kultúry Fabrika umenia snaží prinavrátiť Partizánskemu zašlú baťovskú slávu. „Mesto je aj bez baťovského rozmeru veľmi zaujímavé. Bolo založené a vybudované okolo výrobnej fabriky a vznikol okolo neho výnimočný urbanizmus. To, že je to naviazané na značku Baťa, túto výnimočnosť iba podčiarkuje. Nemusí si tak vytvárať umelú identitu a hľadať, čím by sa mohlo prezentovať,“ hovorí Katarína Janíčková o tom, prečo vytvorili informačno-komunitný bod Baťa point nielen pre turistov. Na týchto aktivitách sa finančne spolupodieľa aj mesto Partizánske.
Dnes tak každú prvú nedeľu v mesiaci organizujú komentované prehliadky pre verejnosť. Ponúkajú tri okruhy – po bývaní v baťovských domčekoch, po fabrike aj po meste. Kým takúto prehliadku neabsolvujú, podľa Kataríny Janíčkovej ani domáci často nevedia, aký silný a hmatateľný je baťovský odkaz v ich meste. „Často som videla, že keď Partizánčanom prišla návšteva, brali ju na výlet do Bojníc. Tie sú, samozrejme, krásne, ale vždy ma tak trochu mrzelo, že nikto neukazoval to Partizánske. Väčšina ľudí ani nevedela, čo je v našom meste zaujímavé,“ hovorí.
Foto: Fabrika umenia (8 fotografie)
Dôležitou súčasťou mestského urbanizmu je podľa Katarína Janíčkovej aj pôvodná baťovská architektúra. Tú Partizánčania vnímajú najmä na Červenej ulici plnej malých tehlových domčekov podobných tým v Zlíne. Na novších domčekoch už tehličky nie sú a podľa Kataríny Janíčkovej ani mnohí majitelia nevedia, že vlastnia baťovský domček.
„Naším dlhodobým cieľom je preto vytvoriť pre nich poradenstvo, aby vedeli, ako sa k svojmu domčeku správať a zachovať jeho hodnotu. Je dôležité, aby nám baťovská história z mesta postupne nevymizla. Táto architektúra zatiaľ nie je chránená zákonom. Záleží preto iba na ľuďoch, ako sa k svojmu majetku budú správať. V Partizánskom máme iba jednu národnú kultúrnu pamiatku z baťovskej architektúry – kostol od profesora Vladimíra Kartfíka. V procese vyhlasovania je ďalších šesť budov vo fabrickom areáli, ale proti sa odvolali všetci súčasní majitelia a je to komplikované,“ hovorí zakladateľka Fabriky umenia.
Foto: Fabrika umenia
„Nesnažíme sa vytvoriť systém príkazov a zákazov. Snažíme sa ľuďom skôr radiť, aby videli aj historickú hodnotu toho, čo majú a vedeli, ako ju aj finančne nenáročne zachovať. Tu sa nebavíme o barokových kaštieľoch, kde treba dávať pozor na každý centimeter omietky, vo svojej podstate sú to veľmi jednoduché stavby, pri ktorých sa k želanému výsledku dokážeme dostať relatívne rýchlo.“
Milujú život
V snahe nadviazať na baťovský odkaz dobrovoľníci z občianskeho združenia často spolupracujú aj s absolventami Baťovej školy práce, ktorí majú v Partizánskom dodnes svoj klub. Podľa Kataríny Janíčkovej sú to úžasní ľudia a napriek tomu, že majú väčšinou už cez deväťdesiat, nestrácajú chuť do života.
„Neexistuje žiadna štúdia na to, či baťovská filozofia ovplyvnila ich spokojnosť so životom, ale myslím si, že do veľkej miery im to pomáha zostať pozitívne naladení. Je to niečo z ich mladosti, čo ich spája. Sú veľmi hrdí na to, že niečo také vo svojom živote mohli zažiť, že videli toto mesto rásť, zažili tento špeciálny systém výroby a výchovy,“ hovorí a dodáva, že mnohí z nich dodnes dodržiavajú režim, ktorý od nich v práci vyžadovali.
Foto: Fabrika umenia
Foto: Fabrika umenia
Ten je často prirovnávaný k vojenskému režimu. Zakladateľka Fabriky umenia pripúšťa, že ju vždy zaujímalo, ako ho zvládli. „Nebolo to celkom tak, že by zadarmo dostali ubytovanie, chodili by do školy a potom by mali pol dňa voľno. Režim tam bol veľmi prísny a program bol rozvrhnutý od budíčka do večierky. Priestor na osobné voľno bol minimálny. Dostali za to však obrovské hodnoty a lekcie do života,“ vysvetľuje.
„Mnohí z nich mi povedali, že jednak vtedy mali štrnásť, pätnásť rokov a o živote veľa nevedeli. Firma im ukázala, že keď sa budú snažiť, môžu mať dobrú prácu, dobrý plat a dobrý život. Snaha aj poctivé a svedomité plnenie povinností boli to jediné, čo od nich chceli. Vybrali si, že takýto život chcú žiť.“
