V práci dosiahol absolútny svetový vrchol. Tréner a bývalý profesionálny tenista Marián Vajda priviedol Novaka Djokoviča k 20 titulom z najprestížnejších tenisových turnajov sveta. Na planéte neexistuje tréner, ktorý by s hráčmi dosiahol v tenise viac.
Napriek tomu o sebe veľmi hovoriť nechce. Po týždňoch hľadania termínu na interview nás napokon pozval na antukové kurty bratislavského Slovana. Tu, v nenápadnom kúte mesta, ktorý pred zrakmi okoloidúcich chráni živý plot, nám za neutíchajúceho tlkotu výpletov, syčania vodných ostrekovačov a výkrikov tenisových junioriek porozprával o svojej ceste do svetovej špičky.
Vzali ste nás na miesto, kde ste kedysi sami začínali. Koľko potu, sĺz a nadávok ste tu nechali?
Oddrel som si tu veru svoje. Trénovali sme aj štyri-päť hodín denne, to bolo normálne. S Milošom Mečířom, Braňom Stankovičom či Paľom Krtom sme trénovali doobeda dve hodiny, išli sme do školy, poobede sme zase prišli a hrali do deviatej večer. Nedávno som si pozeral starý tréningový denník – za polrok som vynechal jediný deň, keď som bol chorý.
Dril ruskej školy?
Áno. Systém bol nastavený na kvantitu, trénovali sme kvantá hodín, do úmoru, do zničenia. Na kondičnom dvojtýždňovom sústredení v Čechách sme trénovali štyrikrát za deň. Ráno sme trištvrte hodiny behali, potom dve hodiny činky. Popoludní bežecká pyramída a podobné veci. Potom oddych v podobe futbalu a po večeri sme išli ešte raz do posilňovne.
Tréner a bývalý profesionálny tenista Marián Vajda. Zdroj foto: Miro Nôta
Foto: Miro Nôta
Ale aj na Západe sa vtedy trénovalo viac ako dnes. Vyrastali sme na generácii tenistov ako Connors, Nastase, Borg či McEnroe, tí trénovali veľa.
Dnes sa trénuje menej a efektívnejšie. Dbá sa viac na zdravie, využívajú sa fyzioterapie, rôzne metódy regenerácie. Viac pozornosti sa venuje psychológii a rôznym druhom meditácie.
Kto je Marián Vajda (57)
Tenisový tréner a bývalý profesionálny hráč tenisu je rodák z Považskej Bystrice. V rebríčku ATP dosiahol 34. miesto vo dvojhre, vyhral turnaje v Prahe a v Ženeve.
Po ukončení hráčskej kariéry začal trénovať, v pozícii kouča viedol napríklad Karola Kučeru, Dominika Hrbatého, slovenskú reprezentáciu v Davis Cupe či tím na Fed Cupe. V roku 2008 bol uvedený do Siene slávy slovenského tenisu.
Historické úspechy však dosiahol v rokoch 2006 – 2017 a 2018 – 2021, keď trénoval Srba Novaka Djokoviča, ktorý pod jeho vedením dosiahol post svetovej jednotky a vyhral 20 zo svojich dvadsaťjeden grandslamových turnajov. Je držiteľom ceny ATP Najlepší tréner roka 2018.
V súčasnosti spolupracuje s tenistom Alexom Molčanom a pôsobí v občianskom združení Hrajme tenis, Slovensko, ktoré podporuje mladé tenisové talenty. Je ženatý, má dve dcéry Nikolu a Natáliu, ktoré sa tiež venujú tenisu.
Čo vás priviedlo k tenisu?
Prvý kontakt s tenisom som mal ako osemročný. Otec bol veľký fanúšik športu, lyžoval, boxoval, hrával šach. A veľmi sa mu zapáčil tenis.
Keďže bol riaditeľ kúpeľov v Nimnici, napadlo mu, že tam dá postaviť tenisový dvorec. Ako štyridsaťročný začal pravidelne hrávať a dokonca vyhral nejaké krajské majstrovstvá. Mňa na ten dvorec dotiahol brat Peter aj s kamarátom.
Hneď prvé dve lopty som trafil kamarátovi rovno do hlavy a vravím: nehrám, koniec, lebo ešte niekoho zraním. Našťastie sme sa o rok presťahovali do Piešťan, kde otec v parku uvidel nádherné kurty a hneď ma tam prihlásil. Asi aj preto, že nechcel, aby som mame doma robil problémy. Tam ma to chytilo za srdce.
V čom?
Piešťany vtedy niektorí volali aj „mekka tenisu“. Chodili tam na sústredenia československí tenisoví velikáni ako Jan Kodeš či Vladimír Zedník, aj pre liečivé účinky kúpeľov.
To vás zasiahne, keď vedľa vás na kurte hrá víťaz Wimbledonu. Mal som väčšiu chuť a motiváciu trénovať, sníval som o tom, že aj ja budem dvíhať nad hlavu trofeje, že dosiahnem to, čo oni. A mali sme tam aj dobré zázemie a podmienky na tenis.
Novak Dkojovič a Marián Vajda. Foto: archív Mariána VajduAko ste sa dostali do Bratislavy?
Keď som už mal výsledky, prešiel som ako pätnásťročný do Bratislavy, do Vrcholového strediska mládeže. Ak v Piešťanoch bolo nádherne, tu bol tenisový raj. Všetko pod svetlami, kvalitná antuka, na jednotke hral Miloš Mečíř… Mal som pocit, že už na tom Wimbledone som. Hrali sa tu medzinárodné majstrovstvá republiky, kam síce chodili len „spriatelené“ východné krajiny, ale z nich aj taký Emmrich, Borisov či Zverev, otec aktuálnej svetovej dvojky v tenise. Veľmi ma to motivovalo. Trénoval nás fantastický tréner Karol Šafárik (najlepší slovenský tenista šesťdesiatych rokov 20. storočia, pozn. red.). Boli sme výborná partia – Mečíř, Stankovič, Krta, Zrubáková, Bajčíková. Viac ako polovica z nás to dotiahla do prvej stovky svetového rebríčka.
Ako ste sa za socializmu dostali na zahraničné turnaje v západnom svete?
Komunistickým politikom vyhovovala propaganda cez špičkové výsledky československých športovcov. V tomto tenisu veľmi pomohol Jan Kodeš, ktorý vyhral Wimbledon, a neskôr fantastický Ivan Lendl. Vďaka tomu sme mali ako top hráči jednoduchšie podmienky na vycestovanie.
Aj v takom prípade však boli hráči pod drobnohľadom režimu…
Samozrejme, nebolo to len tak. Chodili s nami, juniormi, vedúci výprav, ktorí pracovali pre ŠtB, a sledovali, ako to na turnajoch v zahraničí vyzerá. Robili sa, že sú šéfovia tímu, ale v podstate nás len sledovali a donášali na nás.
Tréner a bývalý profesionálny tenista Marián Vajda priviedol fenomenálneho Novaka Djokoviča k dvadsiatim titulom z najprestížnejších tenisových turnajov sveta. Foto: Miro NôtaMali ste so Štátnou bezpečnosťou aj osobnú skúsenosť?
Hral som v Paríži na Roland Garros a zranil som si stehenný sval. Vrátil som sa do Bratislavy a išiel som do Piešťan za otcom – lekárom, ktorý mi pomohol dať sa zdravotne do poriadku. Lenže v tom čase som slúžil základnú vojenskú službu, takže som sa mal po návrate najprv zahlásiť na rotu v Prahe. Vôbec som si to neuvedomil. Po dvoch dňoch za mnou poslali eskortu, aby ma odviedla do Prahy. Lenže v Bratislave ma nenašli. Dostal som správu od brata Jožka, že sa mám bleskovo hlásiť v Prahe. Tam major vyhlásil, že majú dobré podmienky na rekonvalescenciu a postarajú sa o mňa oni. A zakázal mi opustiť kasárne. O pár dní si ma predvolali nejakí páni. Chceli, aby som podpísal dokument, že ich budem informovať o československých hráčoch v zahraničí. Odmietol som. Papiere som im roztrhal a povedal, že ma môžu zavrieť a je mi jedno, že na ten Wimbledon nepôjdem.
Hovoríme o konci osemdesiatych rokov?
Bolo to v lete 1989. Napokon ma na ten Wimbledon pustili, skončil som v druhom kole.
To sebavedomie ste mali vďaka úspechom v tenise?
Mal som už meno a cítil som, že ma nechajú tak. Ale najdôležitejšie bolo, že som kládol odpor. ŠtB pracovala z pozície sily a strachu. Využívali situácie, keď ste niečo porušili, a používali to ako páku, aby vás zlomili na donášanie na druhých ľudí. Chceli vo vás zlomiť všetko dobré a dôstojné, čo vám dávalo silu. Bolo to odporné. Môj otec bol perzekvovaný, pretože nechcel vstúpiť do komunistickej strany. V nimnických kúpeľoch bol na neho nasadený tajný agent ŠtB, ktorý chcel zničiť celú našu rodinu. Museli sme nedobrovoľne opustiť kúpele, odišli sme do Piešťan, ale takmer sme nemali kde bývať, lebo nám nechceli prideliť byt. Mama napokon dokázala nemožné a vydupala nám ho. Tie časy boli náročné pre celú rodinu.
Dosiahli ste 34. priečku svetového rebríčka, v Monte Carle ste porazili Borisa Beckera, reprezentovali ste krajinu na letných olympijských hrách. Po desiatich rokoch ste kariéru profesionálneho hráča zavesili na klinec. Prečo?
Telo mi už hovorilo „stop“ a cítil som, že som dosiahol svoj strop. Vždy som trénoval na sto percent, nič som neoklamal, ale nevedel som si už udržať vyrovnaný výkon. Odohral som veľa zápasov s tenistami absolútnej svetovej špičky, ale nedokázal som sa prepracovať vyššie a mladší zase dobiehali mňa. Tak som si povedal, že užitočnejšie bude, keď ich budem trénovať. Oficiálne som ukončil hráčsku kariéru ako tridsaťročný po tom, ako som v roku 1994 vyhral za Slovensko štyri zápasy v Davis Cupe. Krátko nato som dostal ponuku trénovať Dominika Hrbatého.
Foto: Miro NôtaS odstupom času – aké kvality alebo prednosti vás dostali k Novakovi Djokovičovi a titulu najúspešnejší tréner sveta?
Predovšetkým som mal veľké šťastie, že som sa dostal k trénovaniu Dominika Hrbatého, jedného z najlepších tenistov na Slovensku. Aj on športovo vyrastal tu na Slovane. Oslovil ma jeho svedomitý prístup k tréningu, chcel veľa dosiahnuť a bol ochotný tvrdo pracovať. Pustili sme sa do toho, bol 320. hráč sveta a postupne stúpal hore až do prvej dvadsiatky. Ja som veľa naučil jeho, ale aj on veľa naučil mňa. Vytrénoval som sa pri ňom. Neskôr som trénoval Karola Kučeru, Magdalénu Rybárikovú, bol som reprezentačný tréner Davis Cup tímu, kapitán Fed Cup tímu, s ktorým sme vypadli zo svetovej skupiny. Vtedy som odišiel zo slovenského tenisu, mal som také obdobie, že som sa hľadal, snažil som sa urobiť niečo svoje. Trénoval som dcéry a uvažoval nad tenisovou školou na španielskej Malorke, aj keď rodina chcela, aby som bol viac doma. V tomto období za mnou prišiel Braňo Stankovič, že nejaká izraelská agentúra hľadá trénera pre mladého, nádejného hráča zo Srbska.
Djokovič & Vajda: história titulov
- 9 titulov z Australian Open
- 2 tituly z French Open
- 6 titulov z Wimbledonu
- 3 tituly na turnaji US Open
- 5 titulov z turnajov ATP World Tour Finals
- 37 titulov ATP World Tour Masters 1000
- Víťazstvo v Davis Cupe 2010
- Bronzová medaila z Letných olympijských hier v čínskom Pekingu
Novak Djokovič mal v tom čase devätnásť rokov…
Áno. Zavolali mi, či idem do toho, že sa môžeme stretnúť na Roland Garros, kde bude hrať. Hovorím im, že neviem, mám rozbehnutý ženský tenis, akadémiu, rodina by chcela, aby som sa viac usadil… Vtedy mi 11-ročná dcéra Natália hovorí: „Tati, ja som ešte nebola v Paríži, poďme sa tam pozrieť.“ Tak skúsme. Zišli sme sa tam s Djokovičovcami, pozdravili sme sa a Novakov otec mi hovorí, že mi ponúkajú budúcu svetovú jednotku. Tak som sa zasmial, že dobre, dajme si skúšobnú dobu a uvidíme. Po piatich týždňoch sme sa dohodli na ročnom kontrakte a ten sme potom vždy o rok predĺžili.
Prečo oslovili práve vás?
Djokovič sa v tom čase rozišiel s trénerom Piattim, tak mu hľadali nového. Volali aj Braňovi Stankovičovi a dali mu ponuku, ale nechcelo sa mu toľko cestovať. Posunul im teda kontakt na mňa. Športoví agenti mi neskôr povedali, že nás videli s Dominikom Hrbatým trénovať v izraelskom Eilate. Boli obrovské horúčavy, nikto na dvorcoch, len my, celý týždeň, hodiny na pražiacom slnku. Že to ešte nevideli, všetci boli schovaní, len my sme tam makali a to ich vraj presvedčilo.
Čím, naopak, presvedčil Novak Djokovič vás, aby ste s ním pokračovali aj po skúšobnej dobe
Prvé, čo mi udrelo do očí, bolo, že je vynikajúci atlét. Videl som aj veľa nedostatkov – slabý servis, údery, zle dýchal… Ale najviac ma upútala jeho schopnosť vyhrávať zápasy aj napriek týmto hendikepom. Vedel vyhrať s hráčmi, ktorí ho v mnohom prevyšovali, o ktorých by som povedal, že ich v danom zápase neporazí. Mal silnú vôľu a chuť vyhrávať a vedel na kurte premýšľať, všimnúť si slabiny súpera a zmeniť podľa toho hru. Po trištvrte roku, po víťazstve na turnaji v austrálskom Adelaide, mi povedal, že cíti, že bude svetovou jednotkou.
Ako ste zareagovali?
Nole, super! S týmto presvedčením idem do toho! Bol neskutočne sebavedomý.
Ako ste mali v Djokovičovom tíme rozdelenú prácu, respektíve za čo ste boli zodpovedný vy?
Mal som pod palcom celkový športový manažment tímu. Náplň tréningu, čo a ako sa bude trénovať, rozdelenie na tenisovú a kondičnú časť, aké budú tréningové dávky, minutáž, kedy bude deň voľna, kto, čo, kedy a koľko bude robiť, aby v tom bol systém a nepreťažovali sme ho. Mali sme obrovské šťastie, že Novak aj vďaka meditáciám výborne poznal svoje telo. Vedel presne vyjadriť, ako sa cíti, a dával nám skvelý feedback. Aj podľa toho sme vedeli, kedy máme dať pauzu a akú dlhú. Zvyčajne sa však trénovalo stále. Je výnimočný aj v tom, že keď si dal po veľkej záťaži aj týždeň oddych, po návrate bol za deň-dva späť v pôvodnej forme.
…
Pokračovanie v októbrovom vydaní (10/2022) magazínu Forbes. Najnovšie vydanie alebo predplatné s darčekom podľa svojho výberu si môžete kúpiť TU.
