Reportér magazínu New Yorker sa v roku 1941 náročky objednal v holičstve Biltmore do kresla číslo 10. Práve pri ňom totiž strihal a holil bývalý vojenský špión Rakúsko-Uhorska a Československa, ktorý sa narodil v roku 1895 v Prešove ako Miklós Soltész. Za oceánom si zmenil meno na Nicholas Snowden, no v holičstve mu nik nepovedal inak ako Nick the Spy.
Článok o Nicholasovi Snowdenovi z roku 1941. Foto: New Yorker
„Keďže sa pri kresle číslo 10 pri holení neprestajne diskutuje o medzinárodných vzťahoch, diplomatických aférach a špionáži, kolegovia Nickovo pracovisko nazvali No. 10 Downing Street,“ píše sa ďalej v článku v New Yorkeri. Kým reportér čakal na holenie, Nickov šéf mu prezradil, že Snowden napísal o svojej špionážnej minulosti knihu Memoirs of a Spy. „Filmári mu za námet ponúkli 10-tisíc dolárov, ale jemu sa to málilo. Myslíte, že mu ponúkli viac? Figu!“
Škoda. Kniha Memoirs of a Spy (Pamäti špióna, 1933) s podtitulom Dobrodružstvá na východnom fronte je hotovou karpatskou bondovkou a strhujúcim čítaním. Nakoľko hodnoverným? To je dnes zložité overiť, slovenský Vojenský historický archív takto starými dokumentmi nedisponuje. Kým sa nám podarí preskúmať ďalšie archívy v Prahe či vo Viedni, rozhodli sme sa vám priniesť príbeh prešovského rodáka aspoň podľa jeho vlastných slov a kusých dokumentov.
Talentovaný maturant vojne neušiel
„Pri priemernej dĺžke mŕtvoly 172 centimetrov, Francúzov, ktorí padli, bolo celkovo 2 681 kilometrov a Angličanov, ktorí padli, bolo 1 547 kilometrov a Nemcov, ktorí padli, bolo 3 010 kilometrov,“ píše o stratách v prvej svetovej vojne Patrik Ouředník.
Maturant Miklós Soltész nemohol na začiatku leta 1914 tušiť, že v nasledujúcich štyroch rokoch zomrie 15 508 kilometrov vojakov, no jeho strýko, ktorý pôsobil vo vojenskej rozviedke, šípil, že chlapca treba ochrániť od blížiacej sa mobilizácie.
Rakúsko-uhorskí vojaci na haličskom fronte pripravení na ruský útok. Foto: Library of Congress, voľné dielo
Keď sa strýko Emmery Tirkowsky opýtal synovca Miklósa, ktorý pochádzal zo zmiešaného maďarsko-slovenského manželstva, koľko jazykov ovláda, mládenec spustil: „Hovorím plynule po maďarsky, slovensky, poľsky, rusky, srbsky, česky, rusínsky, chorvátsky, nemecky a francúzsky. Trochu viem aj z rumunčiny a jidiš.“ Bolo rozhodnuté. Od krátkej a ráznej vojny, ktorá sa po atentáte na Františka Ferdinanda d’Esta v Sarajeve očakávala, malo Soltésza ochrániť štúdium za vojenského zveda.
Kým sa však jeho výcvik (počas ktorého zoči-voči nespoznal žiadnych spolužiakov, keďže na hodinách všetci nosili na tvárach masky) skončil, vojna sa ešte len rozbiehala a stále iba 18-ročného Soltésza stiahli späť do oblasti dnešného východného Slovenska, keďže skvele ovládal nielen jazyky tamojšej pestrej zmesi národností, rozumel i nepriateľovi a dobre sa tiež orientoval v karpatskom teréne.
Nasadenie ho čakalo okamžite. V prestrojení za židovského potulného obchodníka mal prejsť na územie nepriateľa.
Cesta do nedostupného Przemyślu
V tom čase na tzv. haličskom fronte postupovali ruské vojská proti rakúsko-uhorským rázne a rýchlo, výsledkom čoho bolo aj najdlhšie obliehanie mesta v tých časoch. Niektorí ho nazývajú aj Leningradom prvej svetovej vojny. V obkľúčení bolo mesto Przemyśl (dnes súčasť Poľska), v ktorom uviazlo 127-tisíc vojakov a 18-tisíc civilistov.
Rakúsko-uhorské jednotky sa vzdali až po 133 dňoch obliehania. Podľa Soltésza však v rámci tohto obdobia predsa len prišlo k prechodu jednotlivca do mesta a naspäť. Dvakrát sa to malo podariť práve jemu.
Dlho nedobytný Przemyśl, do ktorého sa Snowden dostal dva razy. Foto: The National WW2 Museum
Prechod na druhú stranu frontu išiel podľa rutiny – špión v ruskej uniforme sa skryl v dedine, ktorú sa chystali ustupujúce rakúsko-uhorské vojská opustiť a po príchode Rusov sa postupne vydal na miesto určenia na území nepriateľa.
Pri Przemyśli však zákopy bojujúcich strán od seba oddeľovali (podobne ako aj na iných frontoch prvej svetovej vojny) podmínované a ostnatým drôtom obohnané zóny smrti. Náš zved musel zónou prejsť nepozorovaný oboma stranami.
V jednej z najnapínavejších častí knihy sa mu skutočne podarí ujsť zraku ruských vojakov, no nie tých rakúskych. Paľbu vlastných však prežije a dohodnutým signálnom v morzeovke dá druhej strane vedieť, že je ich. Vojaci dostanú príkaz na chvíľu vypnúť elektrický prúd v zátarasách, Soltész si však stále musí prestrihať 15 metrov ostnatého drôtu, a to v tichu, v ktorom aj škrabanie sa po uhryznutí všou vzbudzuje pozornosť nepriateľa.
A túto cestu mal Soltész úspešne absolvovať hneď dva razy, kým pevnosť v marci 1915 definitívne padla.
Vyznamenanie od nemeckého cisára
Soltészovi mal udeliť ocenenie aj nemecký cisár Viliam II. Foto: Imperial War Museum, voľné dielo
Kniha opisuje ďalšie Soltészove úspechy, medzi najväčšie asi patrí získanie plánov obrany ruskej armády pred spoločnou rakúsko-uhorskou a nemeckou ofenzívou pri Gorlici. Za tento počin mal získať aj ocenenie od nemeckého cisára Viliama II.
Neskôr sa dobrovoľne nechal zajať Ruskom, aby vzápätí ušiel zo zajatia a stal sa špehom v Rostove, kde zažil aj revolúciu. Po komplikovanom návrate späť mal na starosti zlepšovanie upadajúcej morálky vojakov v bitke na Piave.
„Často som počúval ako sa vojaci sťažovali, že po tom, čo do bojov svetovej vojny vstúpili aj Spojené štáty, budú musieť bojovať proti vlastným bratom, otcom či synom. V tých časoch bol problém nájsť rodinu v strednej Európe, ktorá by nemala v USA nejakého príbuzného,“ opisoval Soltész.
Čo sa týka českých a slovenských vojakov, tí už proti vlastným bojovali – na strane Talianska v tejto bitke stáli aj československé légie… Samostatný štát Čechov a Slovákov bol na spadnutie.
Hoci bol Soltész po otcovi Maďar, po vzniku Československa sa rozhodol pôsobiť vo vojenskej rozviedke štátu, pod ktorý teraz patril jeho rodný Prešov. Nasadenie bolo okamžité, u nových južných susedov prebehol boľševický prevrat a Maďarská republika rád bola s Československom vo vojne.
Soltész absolvoval dlhú výzvednú anabázu s „červenými“ Maďarmi, bol aj svedkom ich zločinov. Neskôr sa snažil odhaliť susednými štátmi podporované zločinecké bandy, ktoré terorizovali východné Slovensko a Podkarpatskú Rus.
Unikol oprátke, napísal Rooseveltovi
Dnes už neexistujúci hotel Biltmore, kde Snowden pracoval od roku 1925 minimálne do roku 1941 ako holič. Foto: New York Public Library
Práve jedna z týchto akcií sa mu takmer stala osudnou. V Debrecíne ho odhalila maďarská kontrarozviedka. Po dňoch mučenia ho presunuli dobitého do Budapešti. Hneď na prvom výsluchu spoznal viacerých maďarských tajných agentov – boli to jeho kamaráti z detstva z Prešova.
Hoci výsluchy plné bitiek už potom nepokračovali, ani konexie mu nedokázali pomôcť. Prokurátor ho mal na súde označiť „za jedného z najnebezpečnejších a najlepšie trénovaných špiónov v strednej Európe“, píše v knihe.
Rozsudok? Povraz. Zachránila ho však medzištátna výmena špiónov, no jeden z jeho československých spoluväzňov také šťastie nemal. Ani čakanie v cele smrti ho však neodradilo od ďalšej špionážnej kariéry. No keď v najbližšej misii v Krakove konal na vlastnú päsť, prelomila sa vzájomná dôvera s vedením rozviedky a Soltész odišiel do civilu. Najskôr do Argentíny, kde sa mal vyučiť za holiča, neskôr sa usadil v New Yorku, kde sa v roku 1925 oženil s rodáčkou Vierou Havaničovou.
Hneď po vydaní svojej knihy, v roku 1933, poslal jeden výtlačok aj prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi. O šesť týždňov ho navštívil pán z americkej vojenskej rozviedky, píše New Yorker. Vraj sa dlhé hodiny rozprávali o holičovom starom živote.
Reportérovi však v roku 1941 Snowden tvrdil, že sa nechystá vrátiť k aktívnej špionážnej činnosti. „A čo vám poviem, ani toto holenie nie je žiadne terno,“ ukončil svojsky rozhovor. Hoci chcel napísať ešte jednu knihu, manželka ho od toho vraj odhovorila. Podľa úmrtného listu zomrel v marci 1965 v Los Angeles.
