Ak veľa čítate, je veľmi pravdepodobné, že knihu, ktorej obálku navrhovala, máte aj doma na poličke. Barbora Šajgalíková však nie je „len“ grafickou dizajnérkou, ale od začiatku roku 2021 aj šéfkou oddelenia komunikácie Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. S Forbesom sa porozprávala nielen o tvorbe knižných obálok, ale aj o tom, ako zo SND spraviť lovebrand.
KTO JE Barbora Šajgalíková
Vyštudovala architektúru na Technickej univerzite vo Viedni, neskôr si urobila doktorát z architektúry na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave kde tiež absolvovala odbor vizuálna komunikácia. Praxovala v parížskom ateliéri Jean Nouvel a v Bell Architects vo Washingtone.
Dlhé roky bola na voľnej nohe ako grafická dizajnérka a ostatných šesť rokov pracuje aj v SND v Bratislave. Tu začínala ako grafická dizajnérka a dnes pôsobí na poste šéfky marketingového oddelenia.
Barbora Šajgalíková je autorkou množstva plagátov a asi stoviek obálok kníh. Prvú vytvorila pred dvadsiatimi rokmi pre knihu rakúskeho spisovateľa českého pôvodu Michaela Stavariča s názvom Tagwerk, Landnahme, Ungelenk. Najaktívnejšie dodnes spolupracuje s vydavateľstvom Inaque, ktoré založila a vedie Aňa Ostrihoňová.
Viedenská škola jej dala veľa
Aká bola vaša cesta od architektúry ku grafickému dizajnu a k práci, pre ktorú vás asi slovenské publikum pozná najviac, teda k navrhovaniu obálok kníh?
Vždy som vedela, že chcem študovať niečo kreatívne. Zároveň som si z detstva niesla istú jazykovú výbavu a tak som namiesto ŠUP-ky (stredná umelecko-priemyselná škola pozn. red.) išla na bilingválne gymnázium.
Odtiaľ som sa rozhodla prihlásiť na architektúru vo Viedni. Tá škola mi dala veľmi veľa. Naučili nás tam rozmýšľať, spochybňovať vlastné nápady a vedieť si ich vyargumentovať.
V architektúre ale nepôsobíte. Prečo?
Po stážach, ktoré som absolvovala v Paríži a vo Washingtone, som si uvedomila, že architektúru ako povolanie robiť nechcem, veľmi ma nebavilo rozkresľovať pôdorysy. Vždy som inklinovala ku grafickému dizajnu, venovala som sa mu aj na škole a aj v architektonických ateliéroch, v ktorých som pôsobila.
Po skončení štúdia som sa rozhodla vrátiť na Slovensko. Prihlásila som sa na doktorandské štúdium, ktoré dobre nadväzovalo na môj postupne silnejúci pocit, že ma viac baví o architektúre premýšľať, ako ju tvoriť.
Chvíľu som o nej písala do novín a považovala som to za veľmi šťastné obdobie, avšak celkom nezlučitelné s finančnými nárokmi môjho života. Ťažisko mojej práce sa čoraz viac z architektúry presúvalo do grafického dizajnu, takže som si v istom momente podala prihlášku na magisterské štúdium vizuálnej komunikácie na Vysokej škole výtvarných umení.
Výber knižných obálok Barbory Šajgalíkovej pre vydavateľstvo Inaque. Koláž: Barbora Šajgalíková
Knihám dáva tvár
Aká bola vaša prvá knižná obálka?
Svoju úplne prvú obálku som robila pre rakúskeho spisovateľa českého pôvodu Michaela Stavariča a druhú pre rakúske vydanie knihy Das Jahr 24 od Patrika Ouředníka (český spisovateľ a prekladateľ žijúci v Paríži, pozn. red.).
Na Slovensku som robila prvú obálku oveľa neskôr, bola to obálka pre Michala Havrana, pre jeho debut Analfabet. Neskôr ma oslovila aj Aňa Ostrihoňová z Inaque a Peter Šulej z vydavateľstva Vlna. Robila som aj pre vydavateľstvá Slovart, Marenčin PT a ďalšie, ale ťažiskom je moja práca pre Inaque. Dnes už v podstate robím len pre nich, keďže sa na plný úväzok venujem práci v SND.
Obálky, ktoré ste robili, majú vysoké hodnotenia v očiach odbornej aj laickej verejnosti. Ľuďom sa páčia, fotia sa s nimi na sociálne siete. Aký je váš prístup k tvorbe?
Snažím sa, aby moje obálky tlmočili atmosféru diela. K tvorbe vizuálov je mnoho prístupov a každý rezonuje u inej cieľovej skupiny. S Aňou Ostrihoňovou sme v zhode, že je dôležité, aby obálka oslovila čitateľky, respektíve čitateľov, ktorým je kniha určená.
Myslím, že za ostatných pár rokov sa dizajn slovenských vydavateľstiev veľmi posunul vpred a že väčšina kvalitnej literatúry má aj zodpovedajúci obal. To ma veľmi teší, lebo ja mám pekné veci rada.
Ako vzniká obálka
Čítate knihy, pre ktoré máte pripraviť obálku?
To je ideálny prípad, ktorý by sme všetci chceli, ale nie vždy je možné ho naplniť. V prípade vydavateľstva Inaque ide o prekladovú literatúru, ktorá doposiaľ na slovenskom trhu nevyšla a v čase, kedy obálku navrhujem, ešte nie je dostupný ani celý pripravovaný preklad.
Robíme to tak, že sa s Aňou alebo s prekladateľom knihy rozprávam, o čom kniha je, akú má atmosféru a komu je určená. Zároveň sa snažíme, aby bola každá kniha istým spôsobom rozpoznateľná, aby tam bol nejaký spájajúci element, ktorý čitateľovi napovie, že toto je kniha z Inaque.
Aňa vydáva množstvo menej známych spisovateľov a mnohí čitatelia si knihu kúpia preto, lebo dôverujú jej vkusu. Obálka ich má navigovať v rámci žánra a referenčných titulov. Preto majú rôzne edície rôzne dizajnové prístupy, aby čitateľ našiel spojivo naprieč knihami medzi ktorými sú také, ktoré pozná, aj také, ktoré objaví.
Viete odhadnúť, čo sa slovenským čitateľom páči z pohľadu vizuálu?
To je určite rôznorodé, netrúfam si to odhadnúť všeobecne, ale napríklad v Inaque vychádzame aj z toho, že väčšina jeho čitateliek sú ženy, a už asi vieme, ktoré knihy ich oslovujú aj vizuálne viac. To vieme napríklad zo spätnej väzby, ktorá prichádza aj cez spomínané sociálne siete.
Snaží sa odovzdať pocit
Do akej miery pekná, pútavá, výtvarne zaujímavá obálka dokáže ovplyvniť to, či po nej ľudia v kníhkupectve siahnu?
Určite na to existujú nejaké podrobnejšie prieskumy. Isté je, že ľudia majú vo všeobecnosti radi pekné, príjemné veci, chcú si život skrášliť, niekedy aj „prikrášliť“, ako to často vidíme aj na sociálnych sieťach. Takže áno, pekná obálka je určite dôležitá.
Čo vás osobne inšpiruje pri tvorbe obálok?
Bolo to, paradoxne, ešte na škole vo Viedni na architektúre koncom 90. rokov, kedy sa všetky naše „ateliéry“, teda navrhovania, točili okolo dvoch tém. Prvá bola „Storytelling“ a druhá bola „Public space“. Obe ma veľmi ovplyvnili, aj keď každá iným spôsobom.
Myslím si, že tvorím tak, že sa snažím veci komunikovať. Diela, ktoré vytváram, sa snažia čitateľovi odovzdať pocit z príbehu danej knihy. Často pracujem aj s fotografiou, alebo ilustráciou a farbou. Tiež veľa cestujem a navštevujem múzeá, galérie, divadlá, ale aj obchody a kníhkupectvá a sledujem ich komunikáciu.
Ako zviditeľniť najväčšie divadlo v krajine
Dnes sa už nevenujete iba grafickému dizajnu. Napokon, sedíme v budove SND. Čo je vašou úlohou?
V SND vediem marketing a komunikáciu, ale stále robím aj plagáty a venujem sa aj scénografii. Divadlo je pre mňa neskutočne krásne prostredie, ide o syntetické umenie, ktoré v sebe nesie hádam všetky druhy umenia – literárnu predlohu, režijný vklad, interpretačný výkon, výtvarnú zložku, hudbu, tanec, nehovoriac o autenticite zážitku, ktorý si človek večer nesie z predstavenia… Je to úžasné miesto, do ktorého keď sa raz zamilujete, tak neviete byť bez neho šťastný.
Je to práca snov, ktorá je zároveň veľmi ťažká. Hovorí sa, že plné sály sú úspechom súborov a prázdne sály sú neúspechom marketingu. Je tu veľmi veľa tvorivých osobností a všetky tvorivé osobnosti majú vyhranené názory na všetko.
Aké boli vaše začiatky v SND?
Nastúpila som sem pred šiestimi rokmi ako grafik, bola to v podstate pozícia pre stredoškolsky vzdelaného človeka. Väčšina vizuálov sa vtedy vyrábala externe, pričom in-house grafik len zalamoval zvyšné odvodené materiály.
Niekoľko rokov mi trvalo, kým som presvedčila vedenie, aby sme tu mali komplexné interné kreatívne oddelenie, čo sa mi napokon podarilo. Dodali sme tak vizuálom SND ucelený ráz. To oddelenie vzniklo v roku 2018 a pred rokom a pol som prevzala celý úsek komunikácie.
Do SND lákajú divákov iné plagáty, než na aké boli roky zvyknutí. Foto a montáž: Jakub Gulyás
Dnes už máme tím niekoľkých interných dizajnérov a práve teraz hľadáme ďalšieho človeka. Celé naše oddelenie je, samozrejme, väčšie – okrem kreatívy pozostáva z produkcie, PR, onlinu a mediaplanningu. Podstatou je, že robíme gro vizuálov a spotov in-house.
Prilákať návštevníkov nie je ľahká práca
Ako by ste opísali svoju prácu?
Je to práca snov, ktorá je však zároveň veľmi ťažká. Hovorí sa, že plné sály sú úspechom súborov a prázdne sály sú neúspechom marketingu. Je tu veľmi veľa tvorivých osobností a všetky tvorivé osobnosti majú vyhranené názory na všetko. Takže konzultačný proces býva niekedy dosť náročný.
Zároveň má SND vyše 700 predstavení ročne, to hovoríme o necovidových rokoch, asi 18 premiér a špeciálnych udalostí, plus kampane na podporu predaja, abonentiek, darčekových poukazov, alebo merchu a podobne. A príde sem asi 265-tisíc návštevníkov ročne.
Predať za mesiac približne 26-tisíc vstupeniek nie je úplne jednoduché zadanie. Takže okrem prípravy všetkých vizuálov a ďalších materiálov k premiérovým titulom neustále podporujeme aj predstavenia z repertoáru.
V rámci SND sa Barbora Šajgalíková venuje aj scénografii. Fotografia zachytáva scénu z predstavenia Denník Anny Frankovej, SND, 2021. Foto: Peter Brenkus
Vo vlastnej réžii
Keď hovoríte o vizuáloch, spomínam si na sériu plagátov spred pandémie, ktoré boli zrazu celkom iné, ako to, na čo boli diváci pri SND zvyknutí. Boli nápadité, modernejšie. To už bola aj vaša práca?
Áno, to bolo pred troma rokmi a prvý raz sa mi podarilo vedenie presvedčiť, aby sme to celé robili in-house a navrhla som vizuály na celú sezónu dopredu, čo predtým nebolo zvykom. Opera a balet mali vtedy fotené vizuály a na činohre sme mali koláže a asambláže od Lucie Tallovej a Miloša Koptáka. Malo to veľmi dobrú odozvu aj zo strany ľudí.
Nasledovala pandemická sezóna, ktorá bola vzhľadom na celú situáciu taká abstraktná. Vlani sme s Jakubom Gulyásom robili vizuály pre všetky tri súbory. Boli to fotografie, ktoré Jakub opatril ďalšou vrstvou, ktorá dorozprávala príbeh daného diela.
Ono to funguje tak, že u nás sa vymyslí koncepcia a dizajn plagátov sezóny a potom oslovíme výtvarníka, ktorý sa na daný typ produkcie najviac hodí. Je to moja najmilšia časť práce, aj keď je extrémne stresová.
Práve teraz pripravujeme vizuály ďalšej sezóny a ja pri tom postupne šediviem. Verím však, že v septembri budeme mať pod strechou plagáty, s ktorými budeme všetci stotožnení. Aby som to však zhrnula – tá hlavná zmena, o ktorú som sa celých šesť rokov v SND usilovala, vlastne spočíva v tom, že dnes už toto oddelenie funguje ako fullservisová reklamná a PR agentúra. Z toho sa veľmi teším.
Divadlo ako srdcová záležitosť
Je lepšie, keď to má SND upratané pod vlastnou strechou?
Som o tom presvedčená. Je veľmi dôležité, aby ľudia vnímali, že toto je všetko jedna značka SND. Diverzita súborov a jednotlivých diel je kľúčová, ale chceme, aby sme boli čitateľní ako jeden celok.
Chceme, aby ľudia SND milovali a vybrali si z jeho ponuky to, čo ich najviac oslovuje. Či už je to balet, opera, činohra, alebo sem prídu s deťmi na detské predstavenia.
Chceme, aby to bol pre ľudí lovebrand. Auteticita zážitkov, ktoré divadlo ponúka je nenahraditeľná. Boli by sme radi, keby sa chodenie do divadla stalo súčasťou života Bratislavy.
Veľmi sa snažíme sa, aby sme kvalitu, ktorú ponúkame na javisku, nepokazili dojmom z ostatných priestorov a služieb. A tak postupne v rámci možností revitalizujeme vnútorné a vonkajšie priestory, prebrali sme pod vlastnú správu gastro, aby sme mali naň dosah.
Je toho ešte veľa, na čom sa dá pracovať, ale som veľmi vďačná, že Matej Drlička (súčasný šéf SND, pozn. red.) tieto veci vidí rovnako a že mu na nich záleží.
Aj divadelné plagáty pre Slovenské národné divadlo dostali nový šat, vznikajú v spolupráci so slovenskými výtvarnými umelcami. Foto: Výber a koláž Barbora Šajgalíková.
Kultúra online
Počas pandémie ľudia na kultúru nechodili pre obmedzenia. Ako sa vyvíjala návštevnosť divadla, keď sa covidové opatrenia začali uvoľňovať?
Pandémia zasiahla živú kultúru silným úderom, ale napokon, koho nie? Myslím, že sa nemáme na čo sťažovať. Počas nej sme streamovali predstavenia a videli nás tak aj diváci, ktorí sa bežne do SND nedostanú.
Opatrenia sa uvoľňovali postupne a od desiatok miest, ktoré sme mohli obsadiť, sme sa prepracovávali k stovkám, až po plnú kapacitu. Priamoúmerne sa tomu nejak vyvíjal aj divácky záujem, respektíve opadával ostych, ktorý niektorí diváci ešte mohli mať. Posledné dva mesiace sezóny sme mali plné sály, to bolo hrozne pekné.
Ako vašu komunikáciu zmenili alebo menia sociálne siete?
Samozrejme, komunikujeme aj cez sociálne siete, ale vieme, že tam nezasiahneme všetkých našich návštevníkov. Mnohí z nich totiž na sieťach stále nie sú. V uplynulej sezóne sme si robili divácky prieskum na vzorke takmer 2500 návštevníkov. Ten demografický záber je široký a s tým súvisia aj veľmi odlišné formy komunikácie.
Čiže musíme mať rovnako intenzívnu komunikáciu na sieťach ako spoty v televízii, ale aj papierové letáčiky v pokladniciach. Veľmi sa snažíme aj o detského a mladého diváka, vrátane tých zo znevýhodneného prostredia alebo s nejakým zdravotným hendikepom. Inkluzivita divadla je pre nás veľmi dôležitá téma.
Divadelná turistika opadla
V minulosti malo SND aj veľa rakúskych návštevníkov, ktorí sem v skupinách chodili na predstavenia. Toto ešte stále funguje?
O návrat tejto skupiny divákov sa snažíme. Rakúski diváci sem chodili kedysi v naozaj vysokých počtoch, chodili na operu a balet, hlavne v 90. a dvojtisícich rokoch. Bola silná časť našej diváckej základne.
Neskôr sa to, bohužiaľ, zmenilo. Tie staršie generácie divákov už zrejme odišli a tým mladším to budeme musieť pripomenúť. Takže áno, toto je cesta, o ktorú sa mimoriadne usilujeme.
Spolupracujeme s organizáciami cestovného ruchu, hľadáme prienik tém, ako z návštevy divadla v Bratislave urobiť opäť tradíciu. Oproti viedenskej opere totiž máme nespornú výhodu z pohľadu cien vstupeniek, pričom kvalita súborov je určite porovnateľná, máme tu naozaj skvelých umelcov.
Všetky svetové operné domy majú veľký podiel z tržieb práve zo strany turistov a vnímam ako svoju veľkú úlohu vrátiť opere a baletu aspoň tých z Viedne.
