Koncom 19. storočia sa európske národy, ktoré nepatrili ku kolonizačným mocnostiam, nadchli pre tzv. mestskú kolonizáciu. Cieľom bolo vybudovať etnické mestečká v riedko osídlených častiach Ameriky.
Súčasťou tohto príbehu bola aj Slovenská kolonizačná spoločnosť, ktorá v Arkansase založila osadu Slovaktown a pokúsila sa aj o ďalšiu nazvanú Šariš.
Peter Víťazoslav Rovnianek bol začiatkom 90. rokov 19. storočia jedným z najvýznamnejších predstaviteľov amerických Slovákov. Viedol Amerikánsko-slovenské noviny, tlačiareň, obchod s lodnými lístkami na zaoceánske parníky aj vlastnú banku.
Zakladateľ Slovenskej kolonizačnej spoločnosti Peter Víťazoslav Rovnianek (uprostred). Foto: Ročenka Národného Slovenského SpolkuKeď sa dozvedel, že v štáte Georgia vznikli osady uhorských krajanov Budapest, Tokaj a Nitra, zacítil ďalšiu príležitosť.
Budapest vznikla v roku 1888 a bolo to hlavne zásluhou šikovného ťahu obchodníka s pozemkami Ralpha L. Spencera. Tomu nedávalo zmysel, že mládenci zo slávneho vinohradníckeho regiónu Tokaj otročia v Spojených štátoch v pensylvánskych baniach a železiarňach. Ponúkol im teda, aby od neho odkúpili pozemky v Georgii, na ktorých budú môcť pestovať vinič.
Úryvok o Slovenskej kolonizačnej spoločnosti je z knihy reportéra Milana Čupku What is huncút?, ktorá cez historické reportáže mapuje príbehy slovenských osád a mestečiek v Spojených štátoch amerických. Zároveň odkrýva pozadie najväčšej prisťahovaleckej vlny z dnešného územia Slovenska do USA. Začiatkom novembra vychádza vo vydavateľstve barecz & conrad books, kúpiť si ju môžete v predpredaji už dnes.
Keďže sa vinohradníkom z Uhorska v Georgii najskôr darilo (nebyť neskoršej prohibície, darilo by sa im snáď dodnes), začal Rovnianek vo svojich novinách uverejňovať inzeráty, ktoré vyzývali krajanov, aby založili čisto slovenskú osadu v Kanade. Nápad však nebol dobre pripravený, a preto z neho zišlo. O rok už však postupoval systematickejšie.
Dohodol si stretnutia s viacerými obchodníkmi s pozemkami a napokon sa mu najviac zapáčila ponuka od istého pána Strowna, ktorý spolupracoval so železničnou spoločnosťou Union Pacific Railway.
Šiesteho júna 1894 sa vo vlaku z Pittsburghu stretli nielen lídri z Amerikánsko-slovenských novín, ale aj ďalší významní americkí Slováci tých čias. Najskôr smerovali do St. Louis.
Odradili ich kostry zvierat
V metropole Missouri však boli na predaj len obrobené pozemky, ktoré boli pridrahé. Tak išli ďalej na západ do Kansasu, až do mesta Ellis. Jedenásteho júna tam navštívili farmára pôvodom z Bukoviny a ďalšieho, ktorý bol francúzskym Kanaďanom.
Ak išlo o dobrodružstvo, stála cesta za to. Na farmách prespávali v dostavníkoch a cez deň sa zabávali streľbou z revolvera na kamenné terče.
Text je úryvkom z knihy What is huncút? Ilustrácia: barecz & conrad booksOd kúpy ich však odrádzal neutíchajúci silný vietor a suchá pôda. Pri pohľade na veľké kostry mŕtvych zvierat na prérii ich dokonca chytala hrôza. Keď sa teda večer zišli na spoločnej porade, dohodli sa, že pôjdu ďalej.
Slovákov okrem zlých klimatických podmienok v Kansase zarazilo aj to, že každý z farmárov im bol ochotný predať svoje obrobené pole, a to dokonca za nižšiu cenu, než pýtala železničná spoločnosť za divočinu v ich susedstve.
Vydali sa teda ešte ďalej na severozápad do Nebrasky. Ale pochodili rovnako. Už s menším entuziazmom teda cestovali k poslednej destinácii, ktorá ležala ďaleko na juhu, v štáte Arkansas.
Po zastávke v hlavnom meste Little Rock sa ocitli v obci Hazen. Dobre ich tam pohostil akčný český vysťahovalec Jan Kocourek. Ten už predtým do oblasti prilákal za farmárov niekoľko Čechov a Slovákov.
Po nocľahu v miestnom hoteli Slováci ráno nasadli do voza, kočiš švihol bičom a za trištvrte hodiny už boli pri pozemkoch prvých farmárov – pánov Maráka, Williamsa a Schwandtnera. Slovákov prekvapilo, že každý z nich na svojich rozsiahlych poliach uprostred prérie pestoval iba jedinú plodinu. Keď sa však dozvedeli, že Schwandtner len za minulý rok utŕžil za predaj sena osemsto dolárov, boli takmer rozhodnutí.
Prisťahovalci z celého Slovenska
Po návrate do Pittsburghu nabrali veci rýchly spád. Už 26. júna dal Rovnianek dohromady obežník, v ktorom päťdesiatim prominentným členom slovenskej komunity v USA oznamoval, že ide zakladať novú národnú farmársku kolóniu na juhu. Vyzval ich, aby si kúpili podiel v pripravovanej spoločnosti.
O dva dni neskôr naozaj vznikla Slovenská kolonizačná spoločnosť, ktorej cieľom bolo založenie slovenského mestečka v Arkansase.
Inzerát Slovenskej kolonizačnej spoločnosti. Reprofoto: z archívu Slovenskej národnej knižniceV predstavách to mal byť akýsi samostatný národný ostrovček v USA. Akcia Slovaktown bola naozaj blesková. Stolár Daniel Šustek dostal na starosti zorganizovanie zájazdu vlakom do Arkansasu, kde by si záujemci mohli prezrieť ponúkané pozemky. Výlet k Hazenu stál 29 dolárov. V prípade, že by si záujemca na mieste kúpil pozemky, preplatili časť alebo aj celú cestu.
Z Pittsburghu sa odchádzalo 6. augusta a o tri dni neskôr už časť prítomných účastníkov zájazdu vlastnila desiatky akrov v štáte, o ktorého existencii dovtedy možno ani netušili.
Okrem Rovnianka a Šusteka, ktorí si v Slovaktowne kúpili osemdesiat, respektíve deväťdesiat akrov (hoci tu potom nikdy nebývali), za pozemky v ten deň zaplatilo ďalších 17 ľudí zo slovenskej komunity.
Boli to rodiny pôvodom zo Spiša, Zemplína, z Liptova, Gemera, Abova, Oravy, zo Šariša, z Trenčína a Nitry. Okrem toho jeden Moravan a jeden Nemec. Väčšina prišla z pensylvánskych banských regiónov. Záujemca musel zložiť časť sumy v hotovosti, zvyšok potom niekoľko rokov splácal, pričom Rovnianek si bral za pôžičku úrok vo výške šesť až osem percent.
Život je v Slovaktown, Arkansas
Výlety do Slovaktownu sa konali každý mesiac za výdatnej podpory Amerikánsko-slovenských novín. Napriek tomu to nie vždy išlo podľa predstáv. Na tretiu exkurziu sa síce prihlásilo sto záujemcov, no pred vlakom sa stretli len dvanásti.
Inzeráty Slovenskej kolonizačnej spoločnosti vychádzali v Rovniankových novinách pravidelne. Sľubovali lepší život:
„Kde život je? Život je v Slovaktown, Arkansas. Tam si farmár žije ako vtáča v božej prírode. Nepodlieha rozkazu bossa, ale iba jednoho pána zná, a to je Boh. Nikto iný mu nerozkazuje. Kde je otroctvo? Vo fabrikách a baniach. Tam je robotník tým najhorším otrokom, jeho život vystavený v každej chvíli nebezpečenstvu. Chcete žiť život slobodný? Ponáhľajte sa, kúpte si zem v Slovaktown, Arkansas.“
Farmársky život v Slovaktowne. Foto: Štátny archív v ArkansaseNoviny prinášali aj skrytú reklamu v tzv. reportážach z ciest. Tie boli napísané podľa rovnakého scenára: 1. záujemca má pochybnosti, 2. záujemca na vlastné oči vidí rajský kraj a nadšený kupuje pozemky. Občas boli texty ozvláštnené rôznymi opismi ako v tomto prípade. Nepodpísaný autor opisoval cestu vlakom zo septembra 1895:
„Každý si zaopatril, čo mohol. Tam syr, tam saláma, chlieb a trocha tabaku. Večer hovor viazol. Potom svitlo ráno a vytiahla sa butelka. Mne vyliezli oči. Výborná medicína, tiekla dolu hriešnym hrdlom a v duchu som ľutoval, že nepustil som si toho viacej. Bola to výborná ražkovička, výrobok taliansky. Toto bolo cestou k bližšiemu spoznaniu sa. Začali sme sa medzi sebou rozprávať, až konečne boli sme svoji.“
Bruchopasníci, len brešte ďalej
Slovenská kolonizačná spoločnosť potom 27. decembra 1895 u notára spísala aj oficiálny dokument založenia Slovaktownu – mimo fariem organizátori vyčlenili jednu parcelu aj pre centrum s parkom, školou a kostolom. V tom čase na mieste už stál drevený hotel Dvorana, kde obyvatelia bývali, kým si nepostavili vlastné domy.
Dnes už nefunkčný obchod v Slovaktowne. Foto: archív Geny SeidenschwarzZačiatky však neboli jednoduché. V Slovaktowne sa „na prvú“ natrvalo usadili len tí najodolnejší, najšťastnejší alebo najpripravenejší. Mnohí stále odchádzali na sever, na štyri až päť mesiacov, keď bolo na farme menej roboty. Aby si privyrobili. Z úrody farmári v prvých rokoch uživili ledva rodinu, na predaj veľa nezostávalo. A splátky nepočkali.
Ťažkostí sa, samozrejme, chytili neprajníci a konkurencia. K nej patrili aj agenti predávajúci pozemky v kolónii Nitra. Tá sa medzičasom rozrástla až na dvesto domov.
„A či ktorá slovenská spoločnosť môže sa honosiť tak krásnym ovocím? Bruchopasníci, vy len brešte i naďalej, my pracovať budeme a uvidíme, kto získa si viac dôvery,“ odpovedali im v Amerikánsko-slovenských novinách.
Pestovanie ryže sa ujalo, práca v baniach nie
Kolonizačnej spoločnosti sa nevodilo zle. Ako pripomína historička Jill Lepore, medzi rokmi 1889 až 1893 sa až deväťdesiat percent farmárskej pôdy nakúpenej cez úvery vrátilo bankám. Niektorých nezničila samotná splátka pozemkov, ale úvery, ktoré si museli vziať na nákup potrebného poľnohospodárskeho náčinia.
Jedna z fariem v arkansaskom Slovaku dnes. Foto: Milan ČupkaSlováci boli pripravení lepšie. Po čase dokonca prišla ich kolonizačná spoločnosť s nápadom, ako do Arkansasu presťahovať aj menej majetných. Začala spolupracovať s arkansaskými banskými spoločnosťami a slovenskí „majneri“ si svoj pozemok na juhu mohli odpracovať priamo tam.
Haviarska osada sa mala volať Šariš a hoci Slováci v arkansaských baniach skutočne pracovali, tento projekt sa napokon neujal.
Slovaktown áno. Farmárska komunita tu žije dodnes – aj keď v osade s už skráteným menom Slovak. Rodiny so slovenskými priezviskami tu pestujú ryžu a sóju, raz ročne si organizujú aj slovenský deň, na ktorom sa podávajú štrúdle s orechmi, ktoré rastú v okolí. Hoci nehovoria po slovensky, pár slov si ešte pamätajú. Napríklad výraz huncút.
