Bratislavská kapela Hex oslavuje 35. výročie od svojho prvého koncertu. Jej zakladajúci člen, basgitarista a manažér Tomáš „Yxo“ Dohňanský, približuje, ako si v hudobnom svete vytvorili model postavený na kamarátstve a zodpovednej ekonomike. Otvorene však hovorí aj o najťažších chvíľach, keď zomrel spevák skupiny Peter Dudák.
Dokonca o sebe hovorím, že v kapele nie som umelec, ale manažér, ktorý hrá na basgitaru. (smeje sa) V prvom rade sa držím pravidla, ktoré mi vštepil môj otec, že každý by sa mal zakrývať len takou veľkou perinou, akú má. Myslím, že som zodpovedný v osobných financiách a, samozrejme, aj vo financiách kapely. V nej sa snažíme o rozumný ekonomický model, keď si napríklad odkladáme určité čiastky z honorárov z koncertov či z merchandisingu a použijeme ich na ďalšie naše aktivity.
V práci manažéra je napríklad trochu alchýmia predávať koncerty. Odhadnúť, aká je to asi akcia, koľko si môžeme vypýtať… Dnes patríme medzi drahších interpretov, ale koncertujeme veľa a často, napríklad aj pre rôzne firmy, takže zrejme máme dobre nastavené ceny. Aj tu je najdôležitejšie čo v každom obchode, že spokojné musia byť obe strany.
Ide o vyššie stovky tisíc eur. Ale tie peniaze sa rýchlo rozkotúľajú. Kapela má dnes päť členov, zamestnávame zvukára, dvoch technikov, dvoch šoférov, človeka na merchandising. Finančne utiahnuť jedenásť ľudí nie je jednoduché. Navyše sa snažíme napríklad investovať do techniky, pred šiestimi rokmi sme si kúpili časť aparatúry, ktorú potrebujeme na koncertoch. Išlo o desiatky tisíc eur a zaplatili sme ich z tých ušetrených peňazí.
Mali ste obdobie, že ste zostali celkom bez prostriedkov?
Keď sme ešte boli mladá a lacnejšia kapela, tak veľkú časť honorárov sme utrácali najmä na žúry. Vtedy nastali situácie, že som si požičiaval peniaze od rodičov. S pribúdajúcim vekom sme sa však tej finančnej zodpovednosti naučili.
Foto: archív kapely Hex
Vždy ste si držali nejakú finančnú rezervu?
Nejaký vankúš sme mali vždy. Dokonca aj počas covidu sme si mohli dovoliť urobiť investíciu na vylepšenie aparatúry. Nespomínam si, že by sme niekedy mali úplne prázdne vrecká, dokonca sme ani nezažili, aby sa nejaké turné skončilo v mínuse, čo sa kapelám stáva. Ale zase veľmi ťažké chvíle pre nás nastali po nádejnom rozbehu, keď nám odrazu nadnárodné vydavateľstvo oznámilo, že s nami končí spoluprácu.
Myslíte tým na rok 1995.
Áno. Náš tretí album s názvom Hex mal veľmi slabý predaj, na Slovensku nastúpila vlna danceflooru a už sme sa vydavateľstvu nehodili do firemnej politiky. Pre nás to bola ľadová sprcha, povedali sme si, že ďalej budeme hrať už len amatérsky a pre zábavu. Chalani že doštudujú vysoké školy, ja som sa zamestnal, robil som skladníka a krátko som aj predával na trhovisku na Žilinskej ulici.
Celé nás to však akoby oslobodilo a v roku 1996 sme na vlastné náklady, čo vtedy vôbec nebolo bežné, vydali len tak pre radosť singel pesničky Vetroň, ktorá sa na naše prekvapenie ohromne chytila. Stala sa najhranejšou skladbou roku 1996, vďaka čomu sme dostali nový kontrakt od iného veľkého vydavateľstva. Nahrali sme u nich album Ultrapop, za ktorý sme získali slovenské Grammy v kategórii album roka. Odvtedy sme nastúpili na profesionálnu dráhu a dodnes sa živíme už len hudbou.
Koľko koncertov odohráte počas roka?
Nedávno sme to počítali a vyšlo to približne na číslo osemdesiat. Máme tiež nepísané pravidlo, že počas februára a marca ponuky na koncerty zvyčajne odmietame. Celé leto, ale aj na jeseň a v zime sme na cestách a tieto dva mesiace sme si vyčlenili, aby sme mohli byť s rodinami.
Práve honoráre z koncertov tvoria váš nosný zdroj príjmov?
Tvoria asi osemdesiat percent našich príjmov. Niečo zarobíme zo streamingu, niečo z merchandisingu, chalani majú tantiémy za hrania v rádiách. Samotné vydanie albumu dnes už nemá nič spoločné so ziskovosťou. Je to najmä poďakovanie fanúšikom a pripomenutie, že sme stále tu a robíme nové pesničky. Novým albumom navyše viete pritiahnuť pozornosť médií, a tým pádom vás častejšie volajú na koncerty. Pre nás je však nahratie albumu vždy veľká radosť, lebo človek nemôže stáť na mieste a ťažiť len z toho, čo už má za sebou.
Máte aspoň približne spočítané, koľko albumov ste dokopy predali?
Presné číslo povedať neviem, v rokoch 1992 až 2007 sme nahrávali vo veľkých vydavateľstvách a tie údaje sa rokmi stratili. Dnes sa predaj albumov pohybuje rádovo v tisíckach kusov, keďže sa počúvanie presunulo na streamingy a YouTube.
Posledný album vo veľkom vydavateľstve vám vyšiel v spomínanom roku 2007. Prečo ste sa rozhodli ísť vlastnou cestou?
V minulosti vedeli na predaji albumov solídne zarobiť len veľké kapely ako Elán či Lucie. Nám to však nerobilo zaujímavé čísla. Vydavateľ zaplatil štúdio, náklady spojené s vydaním albumu, zabezpečil marketing, ale kapela dostala svoje percentá až vtedy, keď sa mu z predaja vrátila celá investícia.
Foto pre Forbes: Marek Velček
O aké percentá išlo?
Asi o desať percent pre celú kapelu, ak som vyrokoval dvanásť, bol som kráľ. Logicky nám dávalo väčší zmysel, že od roku 2010 si vydávanie albumov organizujeme sami pod mojou firmou. V našom prípade to však nie je lacná záležitosť, lebo si dávame záležať, aby sme nahrávali v najlepších štúdiách s najlepšími odborníkmi. Financujeme to z usporených peňazí a máme aj dobrých kamarátov, ktorí pôsobia v biznise a vedia nám sponzorsky prispieť.
Navyše sa snažíme vždy do cédečka zakomponovať nejakú pridanú hodnotu. Napríklad súčasťou výberovky v roku 2013 bola knižka o príbehu našej kapely, ktorú napísal Janko Trstenský, organizátor festivalu Grape, a toto dvojcédečko tvorili aj coververzie našich pesničiek od spriaznených kapiel. K albumu Tebe (2017) zase o nás napísal vtipnú poviedku Pišta Vandal. Na zatiaľ posledný, desiaty album Kde je tu láska? (2023), ktorý sme vydali aj na kazete, nám obálku vytvoril popredný slovenský výtvarník Erik Šille a snímky urobil slovenský fotograf Robert Viglasky, ktorý pôsobí vo Veľkej Británii vo filmovom priemysle.
Asi mi odsúhlasíte, že fungovanie vašej kapely je postavené na kamarátstve.
Určite. Nikdy sme neboli skupina muzikantov virtuózov, ale chalani Ďuďo (Peter Dudák) s Fefem (Martin Žúži) vedeli urobiť pekné pesničky s textami, ktoré si ľudia obľúbili. Najhlavnejšie však je, že aj keď prišli búrky či horšie obdobia a kapele sa nedarilo, tak sme sa vždy vedeli zomknúť.
Určite ste to hovorili ikskrát, ale v skratke si pripomeňme, že začiatky kapely siahajú do vášho ranného detstva a sú previazané s kamarátstvom s Petrom Dudákom.
Poznali sme sa ako dvoj- či trojroční, vyrastali sme spolu na bratislavskom sídlisku Trávniky, kde na Nezábudkovej ulici býval o bránu ďalej. Od prvého ročníka sme potom spolu chodili na základnú školu a v siedmej či ôsmej triede si povedali, že by bolo dobré založiť si vlastnú kapelu. Páčili sa nám Depeche Mode a Duran Duran, tak sme chceli ísť v ich stopách.
Ďuďo hral na klavír, ja som si vybral basgitaru a kapelu sme nazvali Hexenšus. Potom sa nám to zdalo dlhé a skrátili sme to na Hex. Na strednej škole sme nahrali prvé demo na kazetu, ktoré sa v nezávislej komunite začalo šíriť po Bratislave. Takže sa o nás vedelo skôr, než nás ktokoľvek videl. Vo februári 1990 sme odohrali prvý koncert v Dome kultúry Ovsište, v roku 1992 vydali prvý album Ježiš Kristus nosí krátke nohavice.
Foto: archív kapely Hex
V auguste 2019 zomrel spevák vašej kapely Peter Dudák a vy ste stratili celoživotného kamaráta. Netajili ste sa tým, že ste vyhľadali pomoc psychológa a začali sa angažovať aj v Lige za duševné zdravie. Ako sa tá spolupráca zrodila?
Dlhé roky s nimi spolupracuje Šarkan (Peter Novák, ktorý v kapele nahradil Petra Dudáka), je ich ambasádorom a v jednom momente ma oslovil predseda správnej rady ligy Martin Knut. Pýtal sa ma na Ďuďov odchod, ako som ho spracoval, nakoľko mi pomohla návšteva odborníka… Tiež ocenil, ako sme navonok dokázali komunikovať, keď Ďuďo odišiel, a navrhol mi, či im nepomôžem s osvetou.
Na našom príbehu sa snažím ukázať, že nie je hanba hovoriť o svojich pocitoch. Aby sme my chlapi boli otvorenejší, keď máme problémy. Pre väčšinu mužov je totiž typické, že všetko dusíme v sebe. Ani najbližším nedokážeme povedať, čo nás trápi.
Prvý raz ste navštívili psychológa až po odchode vášho kamaráta?
Nie, prvýkrát to bolo po rozvode s mojou prvou manželkou. A po Ďuďovom odchode ma k nemu nasmerovala súčasná manželka. Síce sa spolu veľa rozprávame, ale videla, že sa trápim, neviem uchopiť niektoré nové situácie. Návšteva odborníka mi významne pomohla.
Chcem zdôrazniť, že ísť za ním nie je žiadna hanba ani výraz slabosti. Naopak, je sila otvoriť sa, urobiť krok, že s niekým zdieľate svoje starosti. Naozaj sa netreba obávať, z vlastnej skúsenosti viem, ako veľmi to dokáže pomôcť.
V minulosti ste v kapele pred sebou neotvárali žiadne trináste komnaty?
Veľmi nie. Ďuďo bol v bežnom živote skôr introvert. Držali sme spolu, ale v rozprávaní prevládali veselé témy. Teraz si určite vieme v kapele viac povedať aj veci, ktoré nemusia byť príjemné. Aj sa vieme obrátiť jeden na druhého, keď nás niečo trápi. Mám pocit, že sme k sebe úprimnejší.
Ešte pevnejšie zomknutie nastalo od okamihu, ako ste sa dozvedeli diagnózu?
Určite. Hoci keď nám Ďuďo v kapele oznámil, že má rakovinu pankreasu, vážnosť ochorenia sme si v prvý moment ani naplno neuvedomili. Ja som navyše do poslednej chvíle veril v zázrak a navonok sme sa usilovali všetko držať na optimistickej vlne. Zároveň sme vedeli, že keď nastúpi liečbu, nebude môcť odohrať všetky koncerty.
Preto sme oslovili Šarkana a požiadali ho o rytierske gesto, že ak ho budeme potrebovať, tak príde a odspieva koncert. Snažili sme sa, aby kapela zostala funkčná a Ďuďo mohol kedykoľvek naskočiť, keď bude môcť. Myslím si, že mu to psychicky pomáhalo.
V skúšobni ste sa už pozreli do počítača Petra Dudáka?
Je tam stále nedotknutý pod Ďuďovou fotografiou. Viem, že tam nechal nahrané nejaké svoje nápady, motívy, ale stále mám predtým rešpekt, počúvať jeho hlas a hudobné výkony. Na druhej strane, ja sa v živote vždy snažím pozerať najmä dopredu… Skrátka, musí to dozrieť, ešte nemám silu si ten počítač zapnúť.
Foto pre Forbes: Marek Velček
Čo ste prežívali v tých najťažších chvíľach?
Asi určitú letargiu, v pracovnej oblasti som pri manažovaní kapely nevedel, ako mám čo uchopiť. Pribudli nám dvaja noví členovia, okrem nášho rovesníka Šarkana aj gitarista Lacko Tvrdý, ktorý má 35 rokov a je taký starý ako sama kapela. Obaja prirodzene majú iné životné a tvorivé návyky. V pôvodnej štvorčlennej zostave sme boli natoľko previazaní, že sme presne vedeli, čo kto v danom momente urobí. Odrazu som sa však musel naučiť a stále sa učím chodiť v nových topánkach. V osobnej rovine zase prišiel akoby strach o seba, o vlastné zdravie.
Viac ste sa kontrolovali?
Áno. Mal som všelijaké myšlienky, nastúpila aj určitá úzkosť. Mám dve dcéry, jednu ešte malú, osemročnú, čo ak by sa mi niečo stalo…
Nakoľko sa vám zmenil rebríček hodnôt?
Významne. Upokojil som sa, netlačím toľko na pílu. Myslím, že v kapele sa o seba staráme aj po zdravotnej stránke a na prvom mieste pre nás je, aby sme všetci zostali zdraví. Nejdeme ulietať, ako sa ešte túžime presadiť niekde v zahraničí… Chceme sa najmä tešiť zo života a hrať doma pekné koncerty, na ktorých sa ľudia bavia. Chceme pokračovať v príbehu Hexu, hoci ten hlavný z nás odišiel.
Nový album Kde je tu láska? z roku 2023 sa vám vydaril.
Dostali sme zaň české ocenenie Anděl za najlepší slovenský album a pesnička Pomaranče z Kuby sa stala najhranejšou slovenskou skladbou roka. Mali sme však pri jeho nahrávaní veľký rešpekt, nevedeli sme, čo sa udeje, ako ho ľudia prijmú. Mohli si povedať, že odchodom Ďuďa sa pre nich Hex skončil. Snažili sme sa odbremeniť Fefeho a všetci sme sa viac opreli do tvorby aj aranžovania. Práca na albume nám zároveň pomohla, aby sme sa spolu zžili.
Poviem vám tri miesta: New York, Phuket, Rovinj. Usmievate sa, takže hneď vám napadlo, čo ich spája.
Sú to moje obľúbené miesta, ktoré pravidelne navštevujem. Až mám zimomriavky, takú otázku som nečakal… Do Thajska chodíme aj s rodinou za dlhším oddychom. Stále na to isté miesto, do rovnakého domu, berieme to, ako keď iní chodievajú niekam na chalupu. Je tam pokoj, harmónia, nesmierne dobrosrdeční ľudia.
Na New Yorku a Manhattane zase milujem jeho energiu, je to pulzujúce multikultúrne veľkomesto. Dodnes si pamätám, ako som tam pred dvoma rokmi vzal svoju staršiu dcéru Hanku, ktorá dnes študuje na VŠMU. Pripravil som jej prekvapenie, tvrdil som, že ideme do Portugalska a až na letisku vo Viedni jej oznámil, že cestujeme do New Yorku. Od radosti sa rozplakala, až sa ľudia obzerali, čo jej to robím. (smeje sa)
Chorvátsko sa mi zase dostalo pod kožu, keď sme ako kapela roky trávili dovolenky na Hvare. Rovinj je bližšie Bratislave a je špecifický, nachádza sa na Istrii, cítiť tam taliansky vplyv. Mám rád jeho atmosféru, kuchyňu, more.
Je o vás známe, že ste zberateľ gitár. Koľko ich máte?
Dokopy mám asi 35 až 40 nástrojov. Je to trochu choroba, ale na druhej strane hovorím, že aj dobrá investícia. Nejaké som už aj výhodne predal. Na Slovensku som aj hráčom americkej top značky Fender.
Čo znamená byť ich hráčom?
Sú radi, keď svoje nástroje vidia na pódiách. Vďaka tomu mi gitary vyrábajú v USA ručne a na mieru. Napríklad od Dennisa Galuszku, ktorý robil nástroje aj pre Stinga či Paula McCartneyho. Navyše sú veľmi drahé a ja dostáva celkom fajn zľavu na ich nákup.
V roku 2023 som zase napísal americkému výrobcovi gitarových a basových strún DR Handmade Strings, ktorú na Slovensku zastupuje firma Muziker. Následne som na to takmer zabudol, ale za dva a pol mesiaca mi odpísal viceprezident, že majú záujem o spoluprácu a budem od nich dostávať ich ručne vyrábané struny. Dnes ich používame všetci v kapele a sme maximálne spokojní.
Foto: archív kapely Hex
Z pozície hudobníka, ako vám ide korporátny jazyk pri rokovaniach?
Mal som veľmi dobrú školu, osem rokov som totiž popri hudbe bol aj spolumajiteľ reklamnej a eventovej agentúry Clockwise. Zažíval som tam nové situácie. Napríklad z kapely som zvyknutý, že nám chodia ponuky na prácu, ale tu som si musel prácu pýtať a presvedčiť iných, aby nám ju zverili. Myslím, že sa nám celkom darilo, medzi našich klientov patril pivovar SABMiller, značka whisky Jameson či poisťovňa NN. Bolo to však časovo náročné a ja som sa chcel venovať len rodine a kapele.
Vyrokovali ste aj pre kapelu nejaké dlhodobé spolupráce s veľkými značkami?
Dlhodobú zmluvu sme mali s mobilným operátorom Orange, ktorý na nás postavil aj svoju reklamnú kampaň a sponzoroval naše turné. Teraz je zase náš hlavný partner pri koncertných aktivitách značka fínskej vodky Koskenkorva, ktorú na Slovensku zastupuje spoločnosť Koft. Z IT sektora nám pomáhajú firmy Natuvion a Artinit a podporuje nás napríklad aj reťazec Yeme. Sme vďační, každá kapela takých partnerov potrebuje, lebo bez nich by sa profesionálne fungovanie robilo ťažšie.
Okrem gitár, kam ešte investujete svoje peniaze?
Som pragmatický človek. Kúpil som byt v bratislavskom Starom Meste, doprial si, že sa môžem voziť v dobrom a bezpečnom aute a všetky ostatné peniaze s rodinou investujeme do zážitkov a cestovania. Snažím sa deťom umožniť, aby spoznávali svet. Vlani sme napríklad po dlhej dobe boli na Malorke… A vidíte, to je vážny kandidát do zoznamu miest, ktoré chceme pravidelne navštevovať.
Čo je však najdôležitejšie: mám super ženu, šikovné deti, dobrých kamarátov. Robím, čo ma baví, a to mi prináša pokoj do života. Jasné, máme svoje trápenia, ale na svoj život si nemôžem sťažovať.
