Laformela patrí medzi české módne stálice. Jej majitelia, Antonín Soukup a Miroslava Kohutiarová, ju vedú už takmer 15 rokov. Za tú dobu prešli hneď niekoľkými tvorivými aj biznisovými štádiami. Kam mieria dnes? Prečo sú v českom rybníčku dôležité komerčné spolupráce? A ako sa stane, že ich oblečenie zaradí do ponuky vyhlásený losangelský butik H. Lorenzo?
„Tvorba jednej kolekcie vyjde zhruba na 350-tisíc korún (v prepočte zhruba 13800 eur) a to sa pri odhade držím veľmi pri zemi,“ hovorí mi Antonín Soukup.
O peniazoch sa jeden zo zakladateľov značky nezmieňuje náhodou. Počas rozhovoru sme preberali, koľko česká značka musí mesačne zarobiť, aby uživila chod niekoľkočlenného tímu, prečo sa musí spájať s komerčnými subjektmi – napríklad tabakovými firmami – alebo ako inak než predajom vlastných kolekcií sa česká odevná značka môže uživiť.
Scenáre v prípade Laformely, ktorú v roku 2009 (alebo 2010, dátum štartu nemajú jej majitelia ujasnený) vtedy ešte spoločne s Katarinou Ravasovou založili spolužiaci z Technickej univerzity v Liberci, boli rôznorodé. Na začiatku značku dizajnéri živili z vlastných úspor, následne vďaka B2B projektom, napríklad tvorbe rovnošiat pre reštaurácie Ambiente.
Väčší biznisový zlom nastal, keď si ich pred niekoľkými rokmi vyhliadol nákupca z parížskeho showroomu Other/Wise. Laformela sa dostala aj do milánskeho Adelaide, nákupcovia si ich aj vďaka zaradeniu do rubriky Vogue Talents všimli aj v Hongkongu. Po nejakom čase sa však objednávky zastavili.
„Strašne sme chceli ísť do zahraničia, ktoré nakoniec utíchlo, a možno sme tak trochu zabudli na českého zákazníka,“ komentuje spätne Soukup. K nemu – a tiež späť ku koreňom vlastnej estetiky – sa v Laformele vrátili aj vďaka novému e-shopu počas covidu.
Na zahraničie však nezanevreli. Minulý rok sa dostali do ponuky v Los Angeles založeného multibrandového butiku H. Lorenzo, ktorý v minulosti zastupoval napríklad dizajnérku Petru Ptáčkovú. Vďaka americkému zastúpeniu si ich modely, pre ktoré je typická prepletaná perforovaná vegánska koža, oversized strihy či riasenie, zakúpila napríklad americká speváčka Sza alebo americká stylistka Maeve Reilly.
Kam a ako sa za tých zhruba 15 rokov posunula česká módna scéna?
Antonín: Hlavnú zmenu vidíme v dôvere klientov v českú módu. Keď som študoval vysokú školu a sledoval českú módu, napríklad prostredníctvom televízie alebo bulváru, tak som sa – priznávam – trochu hanbil. Vedel som, že móda nemá medzinárodný presah a nijako zvlášť ma esteticky neoslovovala. Dnes je tu však niekoľko dizajnérov, ktorí českú módu pozdvihli na svetovú úroveň, čo pomohlo aj záujmu klientov.
Miroslava: Presne tak. Pozorujeme, že sa k nám postupne začalo dostávať viac ľudí, ktorých zaujíma lokálna módna scéna.
Česká móda sa posúva vpred
Dokázali by ste povedať, kto za týmto posunom stojí?
Antonín: Priekopníkom bol jednoznačne Jakub Polanka. Keď sme spoločne s Mirkou sledovali na škole jeho tvorbu, videli sme, že má medzinárodné ambície aj estetiku. Vedel sa odviazať, riskovať, nebál sa pracovať s náročnými detailmi. Potom – najmä vďaka študentským veciam – mi napadá ešte Pavel Ivančic.
Miroslava: Ja by som ešte spomenula dievčatá z Chatty. Viem, že keď som ich prvýkrát videla na Designbloku, bola som z nich úplne nadšená. Kvalita a spracovanie boli pre mňa osobne úplne niekde inde ako to, čo som doteraz na českej scéne videla.
Laformela na MBPFW v roku 2015 | Foto: archív Laformela
Laformela na MBPFW v roku 2015 | Foto: archív Laformela
Laformela na MBPFW v roku 2015 | Foto: archív Laformela
Laformela na MBPFW v roku 2015 | Foto: archív Laformela
Kam ste sa za ten čas posunuli vy?
Antonín: Je to veľké klišé, ale aj tak to poviem. Posúvame sa s každou novou kolekciou. Celkovo sme prešli veľkým vývojom, naučili sme sa potlačiť svoje egá, vieme si lepšie deliť prácu, chápeme, že móda je aj biznis, ktorý si vyžaduje disciplínu. Zároveň stále robíme, čo nás baví a nenechali sme sa úplne prevalcovať prianím klienta.
Ako to myslíte?
Antonín: Nezameriavame sa napríklad primárne na svadobné ani večerné šaty, aj keď by to v Česku bol potenciálne veľký biznis.
Miroslava: S tým egom, čo Antonín zmienil v predchádzajúcej odpovedi, súhlasím. Myslím, že sme sa za ten čas naučili potlačiť v sebe túžbu neustále sa kreatívne vyjadrovať. Našli sme vďaka tomu rozumný balans medzi kreativitou a tým, čo si žiada klient.
Ako ste sa posunuli kreatívne?
Antonín: Tiež dosť. Na tomto mieste je však dobré povedať, že sme mali aj obdobie, keď sme sa zamotali. Po siedmich rokoch, niekedy okolo roku 2017, sme sa cítili trochu vyčerpaní, a tak sme sa esteticky začali približovať niečomu, čo sme neboli my. Tak veľmi sme chceli preraziť v zahraničí, že sme zabudli na to, čo sme za tých sedem rokov v Laformele urobili.
Nechali sme sa dosť ovplyvniť agentom parížskeho showroomu, ktorý nás možno nevedomky odvádzal trochu iným smerom. Aj preto sme si potom najali art directora Jana Grombiříka, aby nám pomohol vrátiť sa k tomu, čo sme naozaj my. Až tu sa začala rodiť Laformela, ktorá funguje dnes.
Prístupom a estetikou sme sa vtedy vrátili do roku 2014, kedy sme kolekciu prezentovali v rámci pražského fashion weeku na právnickej fakulte. Tá kolekcia bola punková, rebelská, trochu provokatívna, ženská a hlavne sebavedomá. A to sme chceli do tvorby vrátiť, zároveň sme začali uberať na farebnosti a začali sa sústrediť na zemité farby, monochromatické looky, efektné, napríklad priehľadné materiály.
Laformela na MBPFW v roku 2014 | Foto: archív Laformela
Laformela na MBPFW v roku 2014 | Foto: archív Laformela
Laformela na MBPFW v roku 2017 | Foto: archív Laformela
Laformela na MBPFW v roku 2017 | Foto: archív Laformela
Kam vás spomínaný butik smeroval?
Antonín: Skôr než by nás do niečoho tlačili, nám agent Tomi Paul ukazoval iné fungujúce značky, ktoré sme mu pripomínali. Pamätám si, ako nám povedal, že niektoré naše veci vyzerajú ako Off-White, mohli by sme teda ísť týmto smerom.
My sme sa na to možno až príliš upli, pretože sme vedeli, že toto vtedy fungovalo a dobre sa predávalo. Rád by som však spomenul, že rozhodnutie bolo vždy na nás, nikto nás do ničoho na silu netlačil.
Omyly minulosti
Na akú kolekciu sa v tomto ohľade nepozeráte radi?
Miroslava: Na kolekciu, ktorú sme na pražskom fashion weeku prezentovali v roku 2017.
Je tá slepá tvorivá odbočka dôvod, prečo na vašich webových stránkach nájdeme až kolekciu z roku 2019?
Antonín: Áno. Dovtedy bola Laformela skôr experiment. Až v roku 2019 sme sa znova našli. Všetko to začalo dávať estetický aj biznisový zmysel.
Keď do roku 2019 fungovala značka experimentálne, ako fungovala biznisovo?
Miroslava: Išli sme z úspor a mali sme najrôznejšie pracovné bokovky. Ja som robila styling alebo som si strihla aj rolu kostymérky v televízii. Antonín učil.
Antonín: Rozbehli sme tiež B2B. To bolo zásadné, vďaka tomu sme značku živili.
Čo si máme predstaviť pod B2B projektmi?
Miroslava: Obliekali sme napríklad tri reštaurácie Ambiente, vyvíjali sme odevy pre Cafe~Cafe. Aj keď Ambiente už nerobíme, podobné spolupráce nás bavia dodnes.
Ako funguje značka biznisovo dnes? Koľko musíte mesačne zarobiť, aby ste značku uživili?
Antonín: Mesačné režijné náklady, ktoré nezahŕňajú mzdy alebo materiály, sú minimálne 150-tisíc korún (5900 eur), takže musíme generovať takýto zisk. Niekedy sa to podarí len z predaja kolekcie a e-shopu, ale väčšinou je potrebné to celé doplniť ďalšími projektmi. Tie dnes tvoria zhruba polovicu našich príjmov.
Snažíme sa preto spájať s najrôznejšími značkami a korporátmi. Okrem toho máme za sebou partnerov, takže je chod ateliéru jednoduchší aj vďaka tomu.
Nová kolekcia Laformela z roku 2024 | Foto: archív Laformela
Nová kolekcia Laformela z roku 2024 | Foto: archív Laformela
Nová kolekcia Laformela z roku 2024 | Foto: archív Laformela
Nová kolekcia Laformela z roku 2024 | Foto: archív Laformela
Kto sú vaši partneri?
Antonín: Už dva roky spolupracujeme s Francescou Kolowrat, ktorá je nielen našou klientkou, ale aj filantropkou značky. Dlhodobo sme spojení aj s British American Tobacco – obliekame napríklad ich hostesky alebo spoločne pod brandom Laformela vyvíjame špeciálne produkty (Na prehliadke z roku 2019, ktorú podporila jedna zo značiek tabakového koncernu, predstavila Laformela opasok s vreckom na elektronickú cigaretu, pozn. red.).
A pre Microsoft, ďalšieho klienta, sme vyvíjali kožené obaly na počítače.
Osobne mi pripadá spojenie českých módnych návrhárov – napríklad Zuzany Kubíčkovej, Jana Černého, Alex Monhart, ale aj Terezy Rozálie Kladošovej či Martina Kohouta – s tabakovými firmami ako veľmi kontroverzné. Ako vnímate fakt, že cez vás, českých dizajnérov, dostávajú podobné firmy reklamný priestor, ktorý by inak v médiách nemali?
Antonín: S ohľadom na situáciu, ktorá v českej móde je, poviem, že toto je jediná cesta, ako našu prácu prostredníctvom spoločných eventov odprezentovať. Určite by všetci boli radšej, keby za ich značkou stál nejaký konzistentný investor, to sa však bohužiaľ v Česku nedeje, preto vidím takúto spoluprácu ako jednu z možností, ako túto prácu vôbec robiť.
Nevnímate to teda ako kontroverzné ?
Antonín: Chápem, na čo narážate. Sám o tom premýšľam a viem, že spolupracujeme s firmou vyrábajúcou tabakové výrobky, teda môžeme niekoho ovplyvniť alebo nasmerovať nesprávnou cestou.
Ako som však povedal predtým, partnerov a firmy si vážim, pretože nám dávajú slobodu v autorskej tvorbe. Ide o to, že vďaka príjmom zo spolupráce s takými firmami si môže návrhár dovoliť svoju tvorbu predstaviť verejnosti. Trúfol by som si povedať, že väčšina dizajnérov je na tom rovnako ako my.
Chápem to správne, že pokiaľ chce dizajnér v Česku robiť skutočne autorskú módu, musí sa spojiť s korporátmi tohto typu?
Antonín: Určite tu nájdeme značky, ktoré fungujú aj bez toho v rámci svojej niche komunity. Myslel som to skôr s ohľadom na prezentáciu módy – napríklad na módne prehliadky – a celkovo na marketing. Tu by to bez podpory partnerov nešlo.
Zbrojárstvo je za hranou
Kde pre vás leží hranica toho, s kým do spolupráce ísť a aký partner už je za čiarou?
Antonín: Nechcel by som pochopiteľne spolupracovať so zbrojárskymi firmami. O tom niet debaty. Zároveň si myslím, že v móde môže dobre fungovať vtip. Veľmi si v tomto ohľade cením spoluprácu Shayne Olivera s PornHubom. Také projekty len dokazujú, že každý korporátny klient sa dá uchopiť zaujímavo.
S kým sa Laformela spojila naposledy? Bola to Komerční banka, s ktorou ste minulý rok predstavili špeciálnu kolekciu?
Antonín: Áno. Povedal by som, že to bola najzaujímavejšia spolupráca vôbec.
Aké ste na kolekciu, kde ste prezentovali oblečenie vyrobené z materiálu získaného vďaka recyklácii oxidu uhličitého, mali odozvy od ľudí z módnej brandže?
Antonín: Prekvapivo dobré. Kolekcia bola nepredajná a dlho sme museli ľuďom vysvetľovať, že sa kúsky naozaj nedajú kúpiť.
Prečo vás dobrá reakcia prekvapila? Báli ste sa, že vás ľudia budú obviňovať z greenwashingu?
Antonín: Presne tak, greenwashingu sme sa obávali veľmi.
Osobne ma prekvapilo, že k materiálu z recyklovaného oxidu uhličitého, na ktorého technológiu mala kolekcia upozorniť, sa pridával veľký podiel polyesteru.
Antonín: Áno, to bolo to, čo som v sebe riešil aj ja. Viedli sme o tom dlhé diskusie. Fakt, že podiel oxidu uhličitého je len 40 percent, sme však vedeli od začiatku, a preto sme pracovali s tým, že ideme prezentovať skôr dizajn s technológiou, ktorá ukazuje, kam sa môže móda v budúcnosti posúvať.
Poďme sa posunúť do súčasnosti. Popíšte mi, ako sa stane, že sa česká značka objaví v ponuke losangelského concept storu vedľa značiek ako Jacquemus, Miu Miu alebo Marni.
Antonín: Nákupcovia značky H. Lorenzo boli na pražskom fashion weeku a tiež na návšteve v našom showroome už v roku 2017. Obchod vtedy neprebehol, ale asi sa rozhodli nás sledovať a ozvali sa nám teraz.
Napísali nám na Instagrame s tým, že sa im páči naša posledná kolekcia, že by si chceli zavolať a porozprávať sa o možnej spolupráci. Priznám sa, že sme boli trochu skeptickí, ale dohodli sme si schôdzku. Nasledoval Zoom call a krátko na to sme sa zišli v Miláne, kde sme im odprezentovali vopred vybrané kúsky z kolekcie.
Veľká objednávka, veľká výzva
Aká veľká objednávka z toho vznikla?
Antonín: Dostali sme objednávku na asi 60 kusov a čas tri mesiace na dodanie. Druhá dodávka už bola jednoduchšia, pretože sme na ňu boli pripravení. Pražský fashion week už zahraničných nákupcov príliš nepozýva, pretože sa ukázalo, že českí dizajnéri potom nie sú schopní veľké objednávky spracovať a vyrobiť.
Ako taká objednávka zamáva s chodom ateliéru?
Antonín: Veľmi. Okrem samotných kusov – čo znamená objednávku väčšieho množstva materiálu a zadanie krajčírkam – musíte pripraviť katalóg, line sheet, objednávkové formuláre, technické výkresy a musíte mať prepočítané ceny jednotlivých produktov.
Musíte skrátka zamakať, sú to obrie nervy, ale bez toho to nejde. Zároveň je však dobré mať toto všetko v hlave už pri príprave kolekcie, Nerobiť ju z 30 materiálov, ale zvoliť ich menej a urobiť z nich čo najviac produktov.
Ako v zahraničných obchodoch funguje cenotvorba?
Antonín: Záleží na kontinentoch. Pokiaľ by sme predávali v Európe, je dobré mať ceny nastavené rovnako ako v Česku. Keď sa bavíme o Amerike, počítame s tým, že cena bude vyššia a prispôsobujeme tomu aj ponuku nášho e-shopu, kde vybrané veci nepredávame.
A cenotvorba? Keď vyrobíme produkt za 5-tisíc, cena pri značke je minimálne dvojnásobná. Zahraničný showroom ho následne predáva minimálne za ďalší dvojapolnásobok tejto ceny. Výsledná cena sa násobí až koeficientom 2,8, záleží na DPH a ďalších ekonomických faktoroch.
Viete, ako sa vaše veci predávajú?
Antonín: Stretávame sa s nákupcom raz za pol roka osobne a vieme, že niektoré kúsky sú vypredané.
Ste v H. Lorenzo viazaní exkluzívnou zmluvou alebo by ste teoreticky mohli predávať aj inde?
Antonín: Exkluzívnu zmluvu nemáme, ale veríme, že zastúpenie v H. Lorenzo by nám mohlo otvoriť dvere ďalej. Radi by sme skúsili concept stores v Londýne.
Musíte obchody oslovovať aktívne alebo čakáte, kým sa vám ozvú sami nákupcovia?
Antonín: Ak chcete uspieť, musíte ich oslovovať aktívne. Sme predsa len malý brand. Druhý scenár by podľa mňa nastal až v prípade, keď by si naše modely vzala nejaká naozaj veľká zahraničná hviezda. Celebrity a influenceri môžu otvoriť dvere do prestížneho zahraničného obchodu.
Ako sa na tento vývoj v móde pozeráte? Nedesí vás, že bez influencerov by to dnes nešlo?
Antonín: Vôbec, pripadá mi to ohromne zaujímavé. Odevy sú a vždy boli pre ľudí a je skvelé, že sa cez influencerov dostávajú k publiku. Obliekanie výrazných osobností k móde patrí a navyše ju ukazuje na nie nevyhnutne modelkovských typoch postáv.
Kde vlastne šijete?
Antonín: V Česku. Máme externé krajčírky, celkovo sa na príprave podieľa štyri až päť ľudí. Nájsť externú krajčírku je však nesmierne ťažké. Keby sa nám podarilo spoluprácu so zahraničnými butikmi viac rozbehnúť, radi by sme ich centralizovali na jedno miesto.
Ako funguje spolupráca s externými krajčírkami? Predstavujem si to správne, že im pošlete strih a zadáte počet kusov, ktoré potrebujete?
Antonín: Posielame im strih, materiály, všetky komponenty – napríklad zipsy alebo cvočky – a technický nákres. To by malo krajčírke najlepšie opísať, o čo ide a ako by mal finálny produkt vyzerať. Keď však s krajčírkou spolupracujete dlho, už väčšinou chápe, o čo vám ako dizajnérovi ide.
Aké máte so značkou ďalšie plány?
Antonín: Radi by sme sa posúvali v marketingu a samozrejme by sme radi zohnali strategického investora. V Česku stále chýba značka ako slovenská Nehera alebo maďarská Nanushka.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Petra Šimůnková.
